Bratislava - národné kultúrne pamiatky

Bratislavský hrad

Bratislavský hrad. Hradný vrch bol osídlený v dobe neolitickej, hallštattskej a rímskej. Najstaršími známymi objektmi boli bazilika a palác postavené v 9.st. Najstaršie pomenovanie hradu je z roku 907. V rokoch 1431-1434 premenili pôvodný románsky hrad na gotické kráľovské sídlo a súčasne vojenskú pevnosť. Renesančná prestavba sa uskutočnila 1552-1570. Rozšírenie pôvodného opevnenia 1672-74. Najväčší význam mal hrad za panovania Márie Terézie. Roku 1761-1766 pevnosť premenili na reprezentačné kráľovské sídlo. Dňa 28. mája 1811 požiar zničil hradný palác i mnohé objekty v jeho okolí. Roku 1953 sa začala obnova v tereziánskej podobe. Od roku 1962 sa postupne sprístupnili hradné reprezentačné miestnosti SNR, historické expozície Slovenského národného múzea a hudobná sieň.

hrad Devín

Zrúcaniny hradu Devín na brale pri sútoku Moravy a Dunaja, na ktorom stála aj rímska pevnosť. Podľa najstaršieho písomného dokladu existoval hrad už r. 864. Strategický význam mal do konca tureckých vojen, do konca 17.st. Roku 1809 ho zničili vojská cisára Napoleona. Je symbolom slovenského národného uvedomenia začatého štúrovcami a slovanskej i československej vzájomnosti. V súčasnosti sa na hrade uskutočňuje archeologický prieskum, konzervácia a čiastočná rekonštrukcia hradných zrúcanín.

Academia Istropolitana humanistická univerzita založená r.1465 kráľom Matejom Korvínom mala štyri fakulty. Budovy sú na Jiráskovej ulici č. 3. Boli postavené v neskorogotickom slohu s renesančnými prvkami. Po adaptácii je v ich priestoroch Divadelná fakulta VŠMU.

Budovy evanjelického lýcea na Konventnej ulici č. 13 a 15. Lýceum bolo ohniskom slovenského národného uvedomovania najmä od 1829, po príchode Ľudovíta Štúra na lýceum.

Slavín

Slavín, pamätník príslušníkom Sovietskej armády, padlým v bojoch o oslobodenie Bratislavy a na okolí r.1945 je súčasne cintorínom 6847 vojakov Sovietskej armády. Pamätnik sa skladá z obradnej siene, nad ktorou sa na 42 m vysokom pylóne dvíha 11 m vysoká bronzová socha Víťazstva. Vonkajšie nápisy na mramorových stenách obradnej siene dokumentujú bojovú oslobodzovaciu cestu Sovietskej a československej armády od Dukly až po Bratislavu. Na vonkajších bronzových dverách siene pietnych obradov je 8 reliéfov, znázorňujúcich osudy sovietskeho vojaka a jeho rodiny a utrpenie spôsobené fašizmom. V areáli je bohatá sochárska výzdoba, kvetinové záhony nad hrobmi, sadová úprava a vyhliadkové plošiny.

Ďalšie staviteľské umelecko-historické pamiatky sú rozdelené pre prehľadnosť na dve skupiny:

• objekty svetskej architektúry
• pamiatky cirkevnej architektúry.

Pamiatky cirkevnej architektúry v Bratislave

dóm sv. Martina

Gotický dóm sv. Martina postavili v 14. stor. a 1. polovici 15. stor. na mieste románskeho kostola. Prístavby uskutočnili v 15.-18. storočí, poslednú v roku 1732-1734. Dóm je trojloďový - halový s veľkým presbytárom a vežou, ktorá pôvodne stála samostatne v hradobnej priekope a bola súčasťou mestského opevnenia. V priebehu 19. st. pri regotizácii dómu odstránili jeho barokové zariadenie, ktoré bolo nahradené novogotickým, s výnimkou pôvodnej barokovej kaplnky sv. Jána Almužníka s dielami R. Donnera.

V iriteriéri je veľmi hodnotná výzdoba, medziiným baroková jazdecká socha sv. Martina od Rafaela Donnera. Na vrchole veže vo výške 85 m zväčšená kópia uhorskej svätoštefanskej kráľovskej koruny. Na ľavej strane presbytára je zoznam uhorských kráľov a kráľovien, korunovaných v dóme.

Gotický kostol františkánov na Františkánskom námestí je najstaršou zachovalou stavbou v historickom jadre mesta stavebne ukončený 1297. Kostol je jednoloďový gotický objekt s troma kaplnkami a bývalým kláštorom. Čelná fasáda kostola je baroková z druhej polovice 18. stor. Interiér kostola barokovo prebudovaný v pol. 18. stor. Najhodnotnejšia je dvojpodlažná gotická pohrebná kaplnka (s kryptou) rodiny richtára Jakuba, pristavená ku kostolu v 2. pol. 14. stor.

Ďalšie hodnotné objekty: Jednoloďový gotický kostol a bývalý kláštor klarisiek na Klariskej ulici vznikol v 13. stor., ale stavebne ho ukončili až okolo 1375. Je v ňom inštalovaná stála expozícia gotickej plastiky a maľby Galérie hlavného mesta Bratislavy a uskutočňujú sa tam príležitostné koncerty. Na nároží kostola pristavili zač. 15. stor. šesťbokú úzku a vysokú vežu. Barokový kláštorný kostol sv. Trojice rehole trinitárov z 1717-1727 na rohu Októbrového nám. Na strope kopule lode a na lunetovej klenbe presbytára namaľovaná iluzívna architektúra. Cely inventár je jednotne barokový. Barokový kostol alžbetínok na ul. čs. armády spolu s kláštorom z 1739-1743.

ToP-15 objekty svetskej architektúry v Bratislave

Hlavné mesto Bratislava je príťažlivým cieľom turistov. Bohaté historické udalosti tu zanechali stopy prostredníctvom cirkevnej a svetskej architektúry. Množstvo objektov bolo zaradených do kultúrneho dedičstva slovenského národa, niektoré objekty z nich sú výnimočné natoľko, če ich nevynechá ani jeden turistický sprievodca, ani jedna knižná publikácia. Do môjho prehľadu som vybral Top-15 pamiatky Bratislavy:

Stará radnica

Stará radnica

Stará radnica na Hlavnom námestí (v minulosti Námestie 4. apríla). Pôvodne gotický objekt zo 14. a 15.stor. bol viackrát prestavaný a rozšírený. Po prvý raz sa spomína r.1370 ako dom richtára Jakuba. Dnes má Stará radnica tri dvojpodlažné krídla okolo stredného dvora, kým na štvrtej strane spojovacie krídlo k ďalším objektom, postupne pripojeným k radnici. Východné (zadné) a južné (spojovacie) krídla sú neogotické. K objektu je pristavená zbarokizovaná gotická veža. V objekte sú miestnosti s pôvodným stavebným riešením. Vo väčšine priestorov Starej radnice vrátane pripojených domov sú expozície Mestského múzea. Na nádvorí sa v letnom období usporadúvajú divadelné hry, na radničnej veži známe fanfárové koncerty.
Adresa: Hlavné námestie 501/1, 811 01 Bratislava - Staré Mesto
GPS: 48°08'37.1"N 17°06'31.3"E
Využitie: Múzeum

Primaciálny palác

Primaciálny palác

Primaciálny palác nájdete na Primaciálnom námestí postavený bol r.1777-1781 ako zimné sídlo ostrihomského arcibiskupa. V paláci uzavreli mier Napoleon a rakúsky cisár František I. 26. decembra 1805 tzv. Bratislavský mier (pamätná tabuľa v hlavnom vchode paláca). Krásnu budovu postavenú v slohu francúzskeho klasicizmu, využívali od roku 1903 ako radnicu. V reprezentačných sálach na 1. poschodí má zbierky Galéria hlavného mesta Slovenska Bratislavy s unikátnou sériou anglických gobelínov zo 17.st. a stála expozícia starého európskeho umenia. V Zrkadlovej sále sa ešte aj dnes uskutočňujú slávnostné audiencie primátora hlavného mesta, mestských funkcionárov, koncerty a sobášne obrady.

Barokový palác Uhorskej kráľovskej komory

Univerzitná knižnica - (vľavo)

Barokový palác Uhorskej kráľovskej komory - na Michalskej ulici 1. postavený roku 1753-1756. V súčasnosti Univerzitná knižnica. V paláci zasadal v rokoch 1802-1848 uhorský stavovský snem. Na zasadnutiach 1847-1848 žiadali zrušenie poddanstva v Uhorsku predstavitelia slovenského národného hnutia Ľudovít Štúr (poslanec za mesto Zvolen) a maďarskí revolucionári (na fasáde budovy sa nachádza pamätná tabuľa). Poslanci zo všetkých častí vtedajšieho Uhorska boli z dnešných štátov Maďarska, Slovenska, Chorvátska, Rumunska, Bosny, Ukrajiny. zasadali pri hlavnom stole sedelo 2x16 poslancov a pri 2x6 vedľajších stoloch 7-8 poslancov. Spolu s palatínom bolo v hornej komore 117 (max. 129) poslancov. Spolu so sprievodom palatína, prítomnými poslancami spodnej komory, novinármi a divákmi sa v dolnej časti priestoru mohlo súčasne nachádzať asi (129 plus 106) 235 osôb.

LETNÉ PALÁCE Z ČIAS MÁRIE TERÉZIE

Neskorobarokové letné pavilónové paláce. Vznikli za vlády Márie Terézie. Prvý z nich je Letný arcibiskupský palác dnešný objekt sídla vlády SR na námestí Slobody (Gottwaldovo nám.) Vznikol r.1761-1765 prestavbou pôvodného renesančného kaštieľa na letné sídlo ostrihomského arcibiskupa. Druhým letným palácom je niekdajší Grassalkovičov palác, teraz sídlo prezidenta SR na Hodžovom námestí (Mierovom námestie). Tretím je niekdajší palác grófa Aspremonta, neskôr Dekanstvo Lekárskej fakulty Univerzity Komenského na (ul. Čs. armady 52).

Letný arcibiskupský palác

Letný arcibiskupský palác

Historická budova Úradu vlády SR slúžila v minulosti ako letné sídlo ostrihomského arcibiskupa. Počiatky jej dnešnej podoby položil v roku 1614 arcibiskup František Forgáč. Dôvod, pre ktorý sa ostrihomskí arcibiskupi usadili vo vtedajšom Prešporku, bola expanzia Osmanskej ríše, ktorá po prehratej bitke pri Moháči vroku 1526 začala postupne obsadzovať územie Uhorska. Keď dostala pod svoju nadvládu uhorské korunovačné mesto Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), bolo nevyhnutné presunúť politické a hospodárske centrum krajiny do bezpečia. Najvhodnejším mestom sa javila Bratislava, ktorá sa tak od roku 1536 stala na niekoľko storočí mestom, kde sídlili a boli korunovaní uhorskí panovníci vrátane Márie Terézie.

V rovnakom období ako Stoličný Belehrad dobyli Turci aj Ostrihom. Arcibiskup z mesta utiekol a jeho oficiálnym sídlom sa stala Trnava. Mnohí iní arcibiskupi považovali za vhodnejšie centrum diania - Bratislavu. Ich hlavné sídlo v meste predstavoval vtedy Primaciálny palác, v duchu vtedajšej módy sa rozhodli postaviť si aj letné sídlo za hradbami mesta, teda vo vidieckom prostredí. Letný palác nemal v čase svojho vzniku takúto honosnú podobu ako dnes, išlo len o jednoposchodovú budovu, okolo ktorej bola okrasná a ovocná záhrada. Veľkolepá prestavba sa rozbehla približne v polovici 17. storočia, keď dal vtedajší arcibiskup Juraj Lippay vybudovať trojkrídlovú budovu v tvare písmena U. Smerom do ulice bolo vytvorené čestné nádvorie, ktoré slúžilo na príjazdy a vítanie hostí. Túto funkciu plní aj v súčasnosti, keď tu sídli Úrad vlády SR. Cez nádvorie významné návštevy vchádzajú na úrad, kde ich víta predseda vlády.

Grasalkovičov palác

Grassalkovičov palác

Grasalkovičov palác postavil gróf Anton Grasalkovič, šľachtic chorvátskeho pôvodu a jeden z najvýznamnejších uhorských politikov. V tom čase slúžil ako letné sídlo a stál za mestom. Gróf Grasalkovič (Grassalkovich) bol obľúbencom cisárovnej Márie Terézie. V paláci usporadúval početné letné slávnosti a bály, na ktorých sa zúčastňovali členovia cisárskeho dvora. V r. 1775 ho navštívila aj samotná Mária Terézia.

Medzi významnými hosťami bol aj hudobný skladateľ Joseph Haydn, ktorý tu uvádzal premiéry svojich diel. Poslednými obyvateľmi Grasalkovičovho paláca počas Rakúsko-Uhorska bol arciknieža Fridrich s manželkou Izabellou. Odvtedy sa tu vystriedalo viacero majiteľov. Počas prvej svetovej vojny bolo v paláci vojenské veliteľstvo a počas druhej svetovej vojny ho upravili na rezidenciu prezidenta Slovenského štátu. V období socialistického zriadenia užívala budovu mládežnícka pionierska organizácia.

Palác bol postavený mimoriadne prepychovo, v rokokovom štýle. V minulosti bol populárnym centrom spoločenského života šľachty. Legenda hovorí, že práve na jednom z bálov v Grasalkovičovom paláci vyznal vtedy mladý poslanec Uhorského snemu a nádejný politik Ľudovít Štúr lásku Adele Ostrolúckej.

Od roku 1996 je Grasalkovičov palác sídlom prezidenta Slovenskej republiky. Počas prítomnosti prezidenta v paláci prebieha na jeho prednom nádvorí čestné stráženie. Čestná stráž je jednotka ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorá stráži sídlo prezidenta SR a jeho hostí. V prípade vojny, výnimočného a núdzového stavu plní obrannú funkciu. Zabezpečuje tiež organizovanie výkonu vojenských pôct a plní ústavné, protokolárne a reprezentačné úlohy prezidenta ako veliteľa ozbrojených síl.

Aspremontov letný palác

Aspremontov letný palác

Aspremontov palác spoznáte podľa nezameniteľnej žltej fasády na konci Špitálskej ulice, prechádzajúcej do Amerického námestia. Pred vstupom z Medickej záhrady zurčí fontána osadenú do barokového bazéna, ktorá je dielom Pavla Mikšíka a tvorí ju kompozícia štyroch holubov. Palác dal postaviť Ján Nepomuk Gobert z Aspremontu, gróf z uhorského šľachtického rodu pôvodom z Lotrinska niekedy okolo roku 1770. Architekt Jan Josef Talherr budovu navrhol ako rozsiahly jednoposchodový palác so stredným pavilónom a lomenými krídlami, ktorý patrí k najlepším ukážkam barokového klasicizmu v Bratislave. Hlavná fasáda paláca smeruje do Medickej záhrady upravenej podľa dobového vkusu vo francúzskom štýle.

Na prízemí paláca dnes sídli dekanát fakulty aj ústav hygieny a epidemiológie. Dominantou Kaplnky Svätého kríža v interiéri je Oltár Ukrižovania, zhotovený z červeného a bieleho mramoru. Nad oltárom sa rozprestiera vysoká kupola s veľkým priestorovým vydutím zdobená freskovou maľbou s motívom anjelov.

Michalská brána, mestské opevnenie

Michalská brána

Čiastočne zachovalé je aj stredoveké mestské opevnenie zo 14. stor. Cisár Zigmund na zač. 15. stor. nariadil prebudovanie Bratislavy na vojenskú pevnosť. Posledné úpravy na mestskom opevnení sa uskutočnili 1670. Roku 1775 začala ich postupná asanácia. Z pôvodného mestského opevnenia sa zachovala časť múrov od dómu sv. Martina po celej dĺžke Židovskej ulice až po Michalskú bránu a Prašnú baštu, čiastočne aj hradný múr na Nedbalovej ulici. Najzachovalejšou časťou celého opevnenia je Michalská brána a jej areál, ktorá vznikla v 14. stor. Renesančná nadstavba je z roku 1511-1517. V Michalskej veži je umiestnená expozícia zbraní a mestského opevnenia Mestského múzea.

Slovenské národné divadlo

Slovenské národné divadlo

Ďalšie hodnotné objekty: Portály viacerých barokových palácov a domov, najmä na Nálepkovej a Jiráskovej ulici. Najzaujímavejší je portál na Jiráskovej ul. 12, tzv. Pálffyho palác. Renesančná Segnerova kúria z roku 1648 na Michalskej ul. 7, rokokový dom U dobrého pastiera sa nachádza na Staromestskej ulici č. 1 a novobarokový palác Pistoriho z konca 19. stor. na ulici Obrancov mieru 25, kde bolo donedávna Leninovo múzeum. Mirbachov palác (Dibrovovo nám. II), rokoková budova z r. 1768-1770, dnes Galéria hlavného mesta Slovenska (maľby a plastiky zo 17.-19. storočia). Monumentálna reprezentačná budova mestskej Reduty na ulici Mostovej č. 1-3, postavená 1912-1914 v romantickom slohu. Budova Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí z r. 1884-1886 v romantickom pseudorenesančnom slohu.

Pistoriho palác

Pistoriho palác

Národnú kultúrnu pamiatku - Pistoriho palác postavil v 90. r. 19. storočia lekárnik židovského pôvodu Felix Pisztory ako svoj vlastný dom a lekáreň. V tom čase bola ulica ešte len vznikajúcou mestskou triedou smerom k Uhorskej kráľovskej železnici a pozemky pre svoje paláce a vily si tu skupovali bohatí obyvatelia Prešporku. Pisztory mal za palácom záhradu, siahajúcu až k dnešnému Slavínu, v nej pestoval liečivé byliny. Palác vynikal vkusom a luxusom. Väčšina pôvodného vybavenia sa zachovala a vidieť ju dodnes - kovaná brána, umelecké zábradlie, balustráda, krištáľové lustre, mozaiková podlaha v schodiskovej hale a bohatá štuková výzdoba či dokonca pozlátené fresky na strope.

Mirbachov palác

Mirbachov palác

Rokokový Mirbachov palác patrí k najzachovalejšej pôvodnej architektúre starého mesta. Tento klenot dal postaviť bratislavský pivovarník Michael Spech v rokoch 1768-1770. V druhej polovici 16. storočia tu stála drevená stavba - kostol, v ktorom sa konali evanjelické bohoslužby. Majitelia sa rýchlo striedali: v roku 1636 ho vlastnil rod Illésházy, potom mesto a následne bohatý pivovarník Michael Spech. Ten po strhnutí starej stavby postavil honosný palác, pravdepodobne v takej podobe, akú poznáme dnes. Spech po dokončení stavby palác predal.

Ako prvý majiteľ je zaznamenaný gróf Imre Csáky (1781 – 1813) a do začiatku 20. storočia mal palác ďalších piatich vlastníkov. Predposledným bol v rokoch 1908 – 1916 gróf Koloman Nyáry, ktorého mohutný a krásny rodový erb je ozdobou tympanónu v hornej strednej časti fasády. Posledným majiteľom paláca bol gróf Dr. Emil Mirbach, ktorý odkázal palác mestu so želaním, aby v jeho priestoroch zriadilo Galériu. Po dejinných turbulenciách prešiel v r. 1948 do vlastníctva mesta Bratislavy, od roku 1975 je v ňom zriadená Galéria mesta Bratislavy. Na nádvorí paláca sa nachádza fontána, ktorú zdobia impozantné sochy Tritona a nymfy od Viktora Tilgnera zobrazujúce ženu sediacu na ramene mocného polohada a polomuža.

Dom U dobrého pastiera

U dobrého pastiera

Rokokový dom U dobrého pastiera je jedno z najkrajších a najelegantnejších sídiel v meste. Nachádza sa na Židovskej ulici č 1. V minulosti tu žili židovské rodiny. Dom U dobrého pastiera bol postavený v druhej polovici 18. storočia v rokokovom štýle. Na nižších poschodiach boli obchody a dielne, a horné poschodie bolo navrhnuté pre bývanie. Dom bol postavený na extrémne malom a úzkom pozemku tak, že na každom poschodí sa zmestila iba jedna izba. Budova je postavená vo forme Trapezu, je jednou z mála, ktoré sa zachovali vo svojej pôvodnej podobe. Hlavná fasáda je úzka, šírka nepresahuje dve okná. Na rohu domu je socha Krista, ten býval nazývaný dobrý pastier, odtiaľ názov domu. V strednej Európe dom predstavuje unikátny príklad drobnej rokokovej architektúry. Zaujímavé je maľované slepé okno na východnej strane. Od roku 1975, je v budove umiestnené múzeum starovekých hodín od začiatku 17 do 20 storočia. Väčšina zbierky pochádza z tvorby miestnych remeselníkov. Spočiatku to bola zbierka nástenných, stojacich, vreckových hodín a budíkov, ktorá boli zhromažďované mestským múzeom, neskôr bola z bohatej zbierky vytvorená samostatná expozícia múzea.

• Pálffyho palác
• Renesančná Segnerova kúria
• Reduta

Bratislava a pomer národností.

Situácia sa vykryštalizovala a Bratislava rástla - spoločenským a hospodárskym významom, kultúrnym či športovým rozmachom, počtom obyvateľov. Nie jednoducho, bez problémov. Mesta sa ťažko dotkla hospodárska kríza na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov.

:: Slovensko > Bratislava > Pomer národností

Židovská ulica v 30. rokoch 20. storočia

Jej dôsledky pre jednotlivca a spoločnosť zhodnotili mnohí, no vari najpoetickejšie ju charakterizoval Š. Gráf: A práve vtedy sa začalo v novinách zjavovať slovo, známe doteraz iba z chorôb: kríza, a ona sama sa začala šíriť ako otravný plyn. Nik nezbadal jej príchod, no začala pomaly stískať hrdlá a dusiť, a ľudia začali kašlať, najprv vypľuli prácu, potom začali vykašliavať i krv a žalúdok.

Ulice miest sa zrazu začali plniť ľuďmi, ktorí mali iba čas a tento ich čas sa nerovnal peniazom. Prúdy ľudí, valiacich sa večierkami z tovární, vyschli a továrne sa začali podobať prázdnym rozsušeným žľabom, ktoré rozbíja vietor a rozpukáva slnko. Názov nezamestnaný, ktorý predtým bol biľagom lenivosti a povaľačstva, začali dostávať i ľudia, ktorí v poslednom tvrdom širáku stáli v rade pred miestnosťou, v ktorej potom dostali ofrfľanú poukážku stravovacej akcie. Neskôr sa im začalo ironicky hovoriť: štátni zamestnanci.

Hospodárska situácia sa postupne zlepšovala, nastalo však zhoršenie v inom smere: hitlerovské idey priamo či nepriamo prenikali aj do bratislavského života a jeho atmosféry. No ešte vždy sa nezačalo to najstrašnejšie - vojna...

V tomto krátkom časovom úseku Bratislava zažila veľké zmeny, rozkvet, ale aj odchod českých a odsun židovských či cigánskych občanov, bombardovanie na konci vojny, ktoré v mnohom zmenilo jej výzor, ale aj eufóriu oslobodenia na jednej strane a odsun väčšiny prešporských Nemcov. Ako uvádza A. Plávka, podaktorí aj v Bratislave ostali. Určite to však nebolo jednoduché a nechýbali väčšie či menšie ľudské tragédie.

Došlo k ďalším zmenám. Februárové udalosti 1948 otvorili inú cestu, čo dokumentovalo aj neskoršie premenovanie na ČSSR v roku 1960. A od 1. januára 1969 vstúpil do platnosti zákon o československej federácii a Bratislava bola hlavným mestom SSR a sídlom slovenskej vlády. Vývoj sa však neskončil ani po novembri 1989 a Bratislava sa stala hlavným mestom samostatnej Slovenskej Republiky.

Židovský cintorín

Bratislava (pre zjednodušenie budeme používať najmä toto označenie i na obdobie pred rokom 1919) bola vždy mnohoetnickým mestom. Nežili tu len najvýznamnejšie národnosti - Nemci, Maďari, Slováci. Dôležitú úlohu zohrávali aj príslušníci českej (a to nielen po roku 1918), cigánskej a najmä židovskej menšiny. Napriek odlišnostiam v kultúre a spôsobe života (markantným predovšetkým u ortodoxnej časti bratislavského židovstva) stali sa pevnou súčasťou mesta. Dokonca do tej miery, že znalosť a používanie základných slov jidiš patrilo k bontónu (Mikuláš Gažo). Ale existovali aj ďalšie etnické skupiny - bulharská, chorvátska, poľská, ruská.

Medzinárodný charakter mesta sa však nespájal len s etnickou rozmanitosťou obyvateľstva. Pôsobila aj blízkosť Viedne a vplyvy Budapešti: Bratislavčania navštevovali tieto metropoly radi a pri najrôznejších príležitostiach. No, ako uvádza I. Kamenec, nielen Bratislava hľadela do sveta, ale obrazne povedané aj svet hľadel na Bratislavu: veď v roku 1931 tu malo diplomatické zastúpenie 17 európskych i mimoeurópskych štátov a pôsobilo sedem cudzineckých klubov: francúzsky, taliansky, anglický, juhoslovanský, poľský, ale aj Esperanto klub a Rotary klub...

Pozornosť si zaslúžia vzájomné kontakty medzi Bratislavou a Viedňou. Na prelome storočia, v rokoch monarchie, prebiehali na rôznych úrovniach - od návštev členov cisárskej rodiny ( reprezentatívnych i neoficiálnych ) a iných politických predstaviteľov cez športové a kultúrne aktivity až po rodinné výlety.

Intenzívna bola spolupráca na športovom poli. Napríklad viedenský Jockey klub sa významne pričinil o rozvoj bratislavského jazdeckého športu a jeho členovia ( i radoví Viedenčania ) bežne navštevovali petržalské závodisko ( F. Tkáč ). Ešte výraznejšie sa prejavili viedenské vplyvy vo futbale. Podľa niektorých športových historikov sem tento šport prišiel práve z Viedne. V každom prípade však prvý medzinárodný zápas na uhorskom vidieku sa konal 11. apríla 1898 a prešporský PTE v ňom hostil First Vienna FC. Zvíťazili hostia, spokojní však boli aj domáci diváci a futbalisti, pretože „hoci sami dostali deväť, strelili dva ( Š. Mašlonka - J. Kšiňan ). Čulé styky pokračovali i v ďalších rokoch a neprerušili ich ani spoločenské a politické zmeny po roku 1918.

Vzájomné spojenie uľahčila električka ( presnejšie elektrický vlak ), ktorá od februára 1914 niekoľkokrát denne spájala obe mestá. Z bratislavskej ponuky uprednostňovali viedenskí hostia kaviarne a viechy s dobrým a lacným vínom, ale aj kultúrne podujatia. Veď v Bratislave účinkoval kvalitný nemecký divadelný súbor, v opere pôsobil dlhší čas známy Oskar Nedbal. Lákadlom boli aj zájazdy pražského Osvobozeného divadla. Najmä potom, čo hitlerovské Nemecko oficiálne protestovalo proti uvádzaniu hry Osel a stín, stúpla zvedavosť Viedenčanov o toto predstavenie.

Prostých obyvateľov metropole však priťahovali aj produkty lacnej a dobrej bratislavskej gastronómie. Mnohí Viedenčania prichádzali električkou skoro pravidelne na chýrny bratislavský guláš a na Wendlerove makové a orechové bratislavské rožteky ( L. Luknár ). Ale lákali aj niektoré z mnohých obľúbených výletných miest v okolí Bratislavy. Za pekného počasia sem údajne prichádzalo až 14.000 viedenských návštevníkov.

Zo spomienok pamätníkov vidno, že čuIý pohyb bol aj opačným smerom. Bratislavčania navštevovali športové podujatia, divadelné predstavenia, rôzne zábavné a spoločenské akcie. Ako uvádza Igor Janota, často chodili do Viedne len tak - električkou, ale najmä mládež na bicykloch. Najmä v časoch, keď za našich 50 halierov si dostal 3 - 4 tisícky a za desaťkorunáčku toľko, že nebolo možno zavrieť peňaženku ( J. Hrušovský ), cestovali tam Bratislavčania aj za výhodnými nákupmi...

Spomenuté fakty možno ilustrovať štatistickými údajmi. Sú k dispozícii poznatky zo sčítaní ľudu v roku 1910, 1921, 1930 i mnohé ďalšie údaje. Možno z nich dokumentovať, ako sa postupne presúvalo kvantitatívne zastúpenie ( a tým aj ťažisko významu ) jednotlivých etník. Na konci 19. storočia mali prevahu kraxelhuberi, ako niekedy posmešne nazývali Nemcov: tvorili 59,9 % obyvateľstva. Za necelých dvadsať rokov, v roku 1910, sa k maďarskej národnosti hlásilo už 40,5 % obyvateľov ( k nemeckej 41,9 %‚ k slovenskej 14,9 % ).

O krátky čas, v roku 1921, bolo zas všetko inak - najviac bolo Slovákov ( takmer 40 % )‚ najmenej Maďarov a tento trend pokračoval v ďalších medzivojnových rokoch ( D. Provazník ). Napriek tomu však „ešte v decembri 1938, teda už za autonómie Slovenskej krajiny malo jej hlavné mesto 52.000 slovenských obyvateľov - t. j. 42 % z celkového počtu obyvateľstva. Trvalé národnostné menšiny, alebo ak chcete niekedy aj národnostné väčšiny tvorili obyvatelia českej, no najmä nemeckej a maďarskej národnosti. Napriek týmto národnostným paradoxom Bratislava v medzivojnovom období plnila veľmi dobre úlohu hlavného mesta Slovenska a postupne sa stávala nielen jeho hospodárskym, resp. administratívnym, ale aj politickým a kultúrnym centrom“ ( I. Kamenec ).

Bratislava v spomienkach pamätníkov.

Aká bola Bratislava, je pre mnohých otázka lákavá. Odpoveď na ňu hľadal kdekto - historici, sociológovia, pamiatkári, ale aj obyvatelia, ktorí sa v meste narodili, žili a spolu s ním prežívali jeho vzostupy i pády. Pamätníci, odborníci, obyvatelia príslušnej ulice, štvrte či mesta, to je základný ( i keď nie jediný ) zdroj jeho vedomostí.

Rozhovory o témach, akými sú rodinný a spoločenský život Bratislavčanov v nedávnej minulosti, nemôžu byť jednostranné. Pred bádateľmi defilujú spomienky na detstvo a mladosť, osudy ľudí, rodín či mestských domov, ulíc, inštitúcií. Rozprávanie sa okrem často nepresnej faktografie nezaobíde bez nostalgie za stratenou mladosťou a minulosťou, ktorá je nenávratne preč: neraz aj fyzicky, zničená nevšímavosťou a ľahostajnosťou tých, čo mali zodpovednosť za toto mesto, no ukázali sa nezodpovední. Z rozprávania sa však postupne vytvára pôsobivý obraz javov a udalostí, ktoré si oficiálna história všíma len okrajovo, hoci v skutočnosti tvoria jej životodarné podhubie. Pretrváva dodnes vo všednom živote Bratislavčanov; niekedy ako spomienka tak silná, že sa stáva legendou, dôverne známou aj tím, ktorí ju v reáli nezažili.

Zaujímaví sú bratislavskí obyvatelia, ale aj ich mesto: most medzi kultúrami, národmi, jazykmi, štátmi. Neoddeliteľná súčasť strednej Európy, ale zároveň charakteristická neopakovateľnou, svojskou atmosférou, typickou jedine a len pre Bratislavu.

Zo starej pohľadnice.

Pamätníci sú krstení Dunajom, tu prežili svoje detstvo a mladosť, prešporská minulosť a bratislavská súčasnosť im nie sú neznáme a ľahostajné. Svoju úlohu určite zohrala aj priam osudová príťažlivosť Bratislavy, ktorá napriek devastácii mnohých kultúrnych a historických hodnôt pretrváva dodnes. Pre etnografa je osobitne zaujímavé pozorovať kultúrny a spoločenský kvas, ktorý tu v 20. storočí prebehol. Zoznámiť sa s jeho priebehom nielen sprostredkovane cez literatúru či historické dokumenty, ale priamym ponorom do individuálnych skúseností, zážitkov, osudov života Bratislavčanov.

Časovým ťažiskom dejín 20. storočia sú dve medzivojnové desaťročia, v ktorých vznikla, rozvinula sa a zanikla prvá Československá Republika ( ČSR ). Toto krátke obdobie je kľúčom k pochopeniu histórie slovenskej metropoly. Mesto sa slovakizovalo, no zároveň pretrvávala jeho mnohoetnickosť, silný maďarský a rakúsky kultúrny vplyv, vzrastalo pôsobenie českej kultúry a inštitúcií. Hlboké korene tu mala i židovská obec, treba spomenúť rómsku pospolitosť a početnú chorvátsku menšinu v blízkom okolí. Táto rozmanitosť sa odrazila aj navonok v rôznorodosti písania starých bratislavských ulíc a názvov. V medzivojnovom období sa postupne lámala tradícia rakúsko - uhorskej inštitucionálnej bázy, ale spoločenský život, ľudské vzťahy a kultúrne zázemie si naďalej uchovávali niektoré charakteristické znaky. Pri rozhovoroch s najstaršími pamätníkmi aj ich mladšími následníkmi sa vždy znovu a znovu prejavovala ich láska k mestu, hrdosť na demokratické tradície, ale najmä kultúrna, etnická a náboženská znášanlivosť, ktoré pretrvávali aj v obdobiach, keď boli vystavené nejednej skúške.

Československá republika vznikla koncom roku 1918, ale budúcnosť dunajskej metropoly ostávala stále neistá. Veď až do augusta 1919 bola polovica bratislavského mosta ( i Petržalka na pravom brehu rieky ) v rukách maďarských vojsk. A veľká časť obyvateľov ( najmä nemeckých a maďarských ) považovala prítomnosť československých orgánov v meste za dočasnú: Prešporok bol vtedy takmer úplne maďarský a nemecký. Slovensky sa hovorilo len na zeleninárskom trhu a ešte tak v Podhradí a Blumentále. V obchodoch a úradoch slovensky nikto hovoriť nechcel. Slovenských rodín, tzv. meštianskych, ktoré sa nebáli hlásiť k svojmu slovenskému pôvodu, bolo veľmi málo. Mnohí z pamätníkov ovládali všetky tri hlavné jazyky tohto mesta. Najčastejšie uprednostňovali maďarčinu či nemčinu. Slovensky hovorili často s určitým ostychom. V tejto reči nie vždy dokázali formulovať svoje názory a rozpomienky tak presne, ako si sami želali...

Ich životopisy neraz pripomínajú starú, už zabudnutú anekdotu: ako rodisko uvádzali obyčajne Pozsony alebo Pressburg, vojenskú službu vykonávali niektorí z nich vo Wilsonovom meste alebo Prešporku. Pritom nejde o žiadnych svetobežníkov. Väčšina z nich sa narodila, vyrástla a dodnes žije v Bratislave. To len historické udalosti, ktoré prehrmeli za celé storočie, našli odraz aj v názve ich rodného mesta. Počas jedného ľudského života mohli zažiť vrchol a rozpad rakúsko - uhorskej monarchie. Dotkli sa ich veľké spoločenské a technické udalosti: zavedenie elektriny, prvé pohyblivé obrázky. Pouličná elektrická doprava je v Bratislave od roku 1895, no do domácností prenikla elektrina až v roku 1902, kino prišlo o tri roky neskôr.

Bratislava a etnická štruktúra obyvateľstva.

Zmeny v národnostnom zložení bratislavčanov nechceme sledovať a interpretovať len na základe štatistík. Ich výsledky napokon neraz odrážajú politickú či hospodársku konjunkturalitu a nie skutočnú etnickú štruktúru. Z množstva rozmanitých prejavov života mesta sa pokúsime ilustrovať situáciu na dvoch ukážkach zo sféry spoločenského života: na športe (najmä futbale) a divadle.

:: Slovensko > Bratislava > Etnická štruktúra

Nemožno však hovoriť o etnickej predurčenosti či izolácii, skôr o určitých tendenciách. Veď aj sociálne rozvrstvenie bratislavského obyvateľstva vylučovalo, aby príslušníci niektorej národnosti vyhľadávali výlučne jeden podnik či typ.

Etnicky najvyhranenejšia bola situácia bratislavských Nemcov. Pestovanie vína (a dlhý čas aj jeho konzumácia pod viechou) boli doménou nemeckých vinohradníkov. Ilustrujú to údaje E. Bohúňa a najmä J. Hrušovského: Viešky, neskoršie elýziá tzv. bratislavskej bohémy ešte neboli objavené, hoci jestvovali vari už od začiatku mesta. Väčšinou tam chodili len domáci bürgri či kraxelhuberi, ako ich tu žartovne prezývali.

Kaviarne boli zas skôr maďarské. Potvrdzujú to rôzne skutočnosti (názvy podnikov či mená majiteľov), ale najmä názory pamätníkov: Do kaviarní chodili viac Maďari ako Nemci. To bolo viac maďarské a viechy boli viac nemecké. V tých kaviarňach bolo počuť viac maďarčinu a nemčinu (Aladár Balogh). Dokladom sú i spomienky Š. Bednára. Kaviarne uprednostňovali aj židovskí hostia. Obchodníci, lekári, právnici si volili podniky podľa svojho vkusu. Zhodovali sa však v tom, že menej konzumovali alkoholické nápoje a uprednostňovali kávu či čaj.

Českí obyvatelia sa sústreďovali spočiatku v hostincoch s ponukou charakteristických českých jedál a dobrého piva. Mnohé z nich sa cieľavedome (reklamami aj jedálnym lístkom) orientovali na túto zložku bratislavskej spoločnosti. Postupne mnohí opúšťali pivo a preorientovali sa na známe bratislavské víno (J. Hrušovský, Z. Přibík).

Cisár pán a jeho rodina.

Pomerne najmenej údajov tohto druhu nachádzame o slovenskej národnosti. Vyplýva z nich, že uprednostňovali kaviarne a najmä krčmy a hostince, kde boli spolu s Čechmi prevládajúcim živlom. Aká bola vtedy Bratislava ešte neslovenská... Iba dva malé obchodíky slovenské tu živorili. Hostinec Grajciar a Pavúk, obchodík so strižným tovarom. To bolo všetko ( T. Gašpar ). B. Haluzický uvádza hostinec U fajky: Slovenský živel predstavovali okrem niektorých inteligentov, ktorí sa schádzali v hostinci U fajky, robotníci, zeleninári zo Záhoria a niektorí drobní živnostníci. Oba tieto podniky spomínajú v rovnakých súvislostiach aj K. Čársky, B. Varsik a ďalší.

Stav tesne pred zánikom monarchie dokumentuje i to, že v Mestskom divadle boli dve jazykovo a obsahovo odlišné, no dĺžkou trvania rovnaké sezóny: nemecká a maďarská. Slovenčina bola v týchto priestoroch vtedy iba hudbou budúcnosti...

Aj športové akcie a kluby odrážali mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva. Veslárske, cyklistické či turistické oddiely boli v prvom rade maďarské, prípadne nemecké. Dokumentuje to futbal, ktorý sem po prvý raz prenikol v roku 1898 a postupne sa vyvinul v najrozšírenejšiu ľudovú zábavu (S. Mašlonka - J. Kšiňan). Prvý futbalový odbor sa utvoril v rámci PTE (Pozsony Torna Egyesület). Názov mal zaujímavé osudy. Keď československé orgány zakázali používať iné pomenovanie ako Bratislava, zmenil sa význam PTE na Polgári... (Meštiansky). Vlk sa nažral a koza ostala celá...

Čoskoro nasledovali ďalšie kluby, čo prišli na chuť novej hre. Prvý slovenský oddiel vznikol až v roku 1919, teda v čase, keď sa „cez noc ako huby po daždi rozmnožili ľudia, ktorí hovorili po slovensky ( Ľ. Zeljenka ). Nová reč prenikala aj do hovorového jazyka, čo bola akási zlátanina zlej slovenčiny (myslím zle skloňovanej a časovanej) prešpikovaná maďarskými a nemeckými výrazmi. Takou rečou hovorili obchodníci, predavači, babky na trhu a vôbec väčšina bratislavského obyvateľstva (Z. Zguriška).

Rozmach slovenského ( presnejší je v dobovej terminológii používaný pojem československého ) živlu sa odrazil aj na doskách, ktoré znamenajú svet. V dokumentoch o histórii Slovenského národného divadla, ktoré spracoval a vydal L. Lajcha, nachádzame množstvo zaujímavých informácií o vývine národnostného a jazykového povedomia Bratislavy a jej obyvateľov.

Pôvodný viedenský dostavník.

Príchod slovenského divadla vyvolal medzi maďarským a nemeckým obyvateľstvom mesta vzrušené emócie. Mnohí stotožnili československé divadlo s novým, pre nich neprijateľným režimom. Ako spomína J. Hrušovský, neobmedzili sa len na ignorovanie predstavení, ale strpčovali hercom všemožne život. Nechceli im poskytnúť prístrešie. Často sa stávalo, že mnohí z nich - najmä zboristi - museli nocovať v divadelných lóžach, kde bolo aké - také teplo. Populárny člen opery Vlk na protest proti nevľúdnosti Prešporákov vari celý týždeň nocoval na jednom z vysokých jaseňov v petržalskom sade, kde si zriadil akési hniezdo (J. Hrušovský).

V roku 1920 vzniklo Družstvo Slovenského národného divadla. Dokumenty i osobné spomienky ukazujú, že napriek zmene názvu naďalej vévodila česká opera a česká činohra (J. Poničan). Získavala postupne aj širší priestor na úkor maďarskej a nemeckej sezóny; obe skutočnosti ilustruje úryvok z rozhodnutia Mestskej rady (26. 5. 1920): Mestská rada z toho oznamu berie na známosť, že sa na pojednávaní divadelní riaditelia dohodli v tom, že začiatok obdobia 1920 - 1921 je 1. júla 1920 ďalej, že každé jednotlivé obdobie trvá bez pretrhnutia 4 mesiace, teda 1. sa začne 1. júla 1920 a trvá do konca mesiaca októbra; 2. obdobie sa počne 1. novembra a trvá do konca februára 1921 a tretie obdobie sa počne 1. marca 1921 a trvá do konca mesiaca júna 1921.

Na vedomie berie ďalej mestská rada, že na základe tohoto dohodnutia začne prvé obdobie Edmund Faragó so svojou maďarskou spoločnosťou, toho nasleduje Slovenské národné divadelné družstvo s československou spoločnosťou a zakončí Dr. Rudolf Beer s nemeckou spoločnosťou (L. Lajcha). Rovnováha medzi tromi divadelnými spoločnosťami však mala krátku životnosť: Avšak už v tejto prvej sezóne ukázala na prakticky neudržiteľnosť tohoto rozdelenia, preto na popud verejnosti predĺžená bola slovenská sezóna na 6 mesiacov, v roku 1921 - 1922 na osem mesiacov a od roku 1924 - 1925 úmerne s postupujúcim rastom československého živlu na 10 mesiacov, pričom o zbytok sezóny s prirátaním pondelkov (a z počiatku aj utorkov) delili sa súbory nemecké a maďarské, ktorýžto stav s nepatrnými odchýlkami trvá dosiaľ (t. j. do roku 1934) (B. Koloušek).

Podobný vývoj môžeme pozorovať aj vo futbalovom živote. 1. apríla 1919 založili v kaviarni Panonia nový oddiel - I. Československý športový klub (I. ČSSK) (S. Mašlonka - J. Kšiňan). Prvé zápasy hrali predovšetkým s miestnymi rivalmi, ktorých bolo skutočne dostatok. Vzájomné súboje nemeckých, maďarských, slovenských, ale aj židovských oddielov sa zachovali v spomienkach pamätníkov dodnes.

Bratislava a národnostná prestíž.

Prestížny charakter mali nielen športové súboje medzi Slovenskom a Maďarskom. Už od r. 1920 dochádzalo každoročne k prestížnym zápasom medzi najúhlavnejšími rivalmi, ČSSF a MLSZ, ktoré vždy vzrušia verejnosť fandiacu futbalu (S. Mašlonka - J. Kšiňan), ale aj "derby" nemeckých "štricákov" z Tereziánskeho mesta proti židovs-kému klubu Makkabea. Svojou tvrdosťou a surovosťou akoby už boli predzvesťou budúcnosti (Ľ. Zeljenka).

:: Slovensko > Bratislava > Národnostná prestíž

Starý most cez Dunaj

I. ČSŠK (neskôr len ŠK) bol dlho jediným slovenským klubom a nemal na ružiach ustlané. Už v októbri 1919 vznikol Slovenský futbalový zväz, premenovaný neskôr na Magyar Labdarúgás Szóvetsége. Združoval 86 maďarských klubov na Slovensku, medzi nimi aj 16 bratislavských.

I. ČSSK často víťazil, ale priazeň obecenstva si získaval len pomaly. Rozšírené bolo napr. povzbudzovanie "Tempo Ligeti, Bratislava vyletí". Nie náhodou si povzdychol Slovenský denník, že naši ľudia nemajú dosť pochopenia pre náš klub, lebo jeho zápasy málo navštevujú, zato ich vždy vidieť na zápasoch maďarských a nemeckých klubov (Š. Mašbonka - J. Kšiňan). Situácia sa radikálne zmenila v polovici tridsiatych rokov. Vtedy ŠK ako prvé mužstvo z územia Slovenska postúpilo do celoštátnej ligy.

Celá Bratislava bez rozdielu národnosti sa vznášala nadšením. V kaviarňach sa hral šláger M. Dalloša s textom J. Dušana, ktorého prvé slová ešte dlho zneli štadiónmi: Tempo, Bratislava, do toho! Tempo, do toho! Volá z tisíc hrdiel v nedeľu mocný hlas fanúškov, do toho! Tempo, do toho! Pričom jedenásť mladistvých, zdatných junákov za modrý bratislavský prápor slávny vedie boj, ahoj! Popularitu si získalo aj tango J. Modranského "Oj, poj, Bratislaváci", ktoré možno hrať i v rušnom tempe, a autor ho venoval amatérskemu majstrovi ČSR 1927, 1930 (L. Grüner).

Paradoxom je, že kým predtým mohli v mužstve nastúpiť hráči ľubovoľnej národnosti, od zavedenia tzv. národnostného katastra (v roku 1928) len tí, čo prijali rovnakú národnosť ako klub, za ktorý hrali. Zmena bola síce možná, ale veľmi zložitá (Š. Mašlonka - J. Kšiňan).

Na futbalových ihriskách došlo postupne k zmiereniu, pred divadelnými kulisami však národnostné konflikty neustali. Vyhrocovali sa spory slovensko - české. Riaditeľ Drašar sa musel na zasadnutí Slovenskej ligy brániť ostrým výčitkám, že uprednostňuje české divadlo:

Musím sa riadiť vôľou obecenstva, ktoré do divadla chodí. Som zaviazaný aj abonentom, z ktorých 72 percent je českých a 28 percent slovenských. Čo sa slovenščiny týče, nepokladám útoky za opodstatnené, lebo v tejto sezóne bolo dosiaľ 50 slovenských a 82 českých predstavení činoherných a do konca sezóny má sa počet predstavení oboch činohier úplne vyrovnať. Keby som mal byť úplne nestranným, musel by som pridať ešte viac českých predstavení (L. Lajcha).

V divadelných priestoroch si našli miesto aj vášne slovensko - maďarské. Tentoraz nie vo vedení, ale v hľadisku. V marci 1933 sa pokúsili študenti prerušiť veselohru maďarského autora Vaszaryho "Oženil som sa s anjelom". Zosilnené policajné hliadky našli a zabavili päť smradľavých bômb, z ktorých jedna vybuchla. Ešte vážnejšie incidenty vyvolala premiéra maďarskej operety "Ples v hoteli Savoy" (29. 4. 1933). Polícia musela zaistiť 18 osôb. Neskôr všetkých prepustila, ponechala si však drevenú rahtačku, ktorú mal pri sebe Baluch Augustýn a touto po prerušení predstavenia pri pokladni rahtal. Z policajného hlásenia ďalej vyplýva, že demonštratívneho chovania sa v divadle zúčastnilo nielen mladšie, ale i skoro všetko obecenstvo staršie (L. Lajcha).

Tieto konflikty medzi národnosťami žijúcimi v Bratislave v mnohom kontrastujú so spomienkami pamätníkov na harmóniu, ktorá vládla v spoločenskom živote, a to v prvom rade vo viechach.

K ďalšiemu zostreniu vzťahov došlo v druhej polovici tridsiatych rokov a následky sa prejavili už aj pod viechami. Ozývali sa tu gardistické piesne, národnostné urážky (najmä na adresu českých a židovských návštevníkov), aktivizovali sa bratislavskí Nemci: V mestských električkách sa odrazu ozývala nemčina ako v Berlíne na Unter den Linden. Ale najviac ma prekvapilo, že aj takí ľudia, o ktorých som vedela, že sú Slováci, žiadali zrazu lístky po nemecky. A už aj medzi sebou sa začali rozprávať len touto rečou. Nemčina sa veselo rozliehala po celej Bratislave. Predtým som ozaj nevedela, že je tu toľko Nemcov. Rozprávali sa náročky hlasno, a keď sa stretli, z celej sily kričali "heilhitler". Moje známe - o ktorých som si myslela, že sú Slovenky - robili sa, že ma nevidia. Začali sa obliekať do dirndlov a muži ukazovali svetu chlpaté stehná spod krátkych kožených nohavíc.

Predavači v obchodoch boli väčšinou potomci starých "prešpuráckych" rodín. Ale teraz sa odrazu začali k nám správať arogantne. Nad obchodmi sa objavili tabule slovenské a nemecké a boli aj také, kde sa majiteľ uspokojil len s nemeckým označením (Z. Zguriška).

Výletný hostinec
Železná Studienka r. 1903.

Uvedený stav sa podstatne zmenil po roku 1945. Mesto museli opustiť Nemci (medzi nimi väčšina vinohradníkov), odišli aj mnohí Maďari. Nevrátila sa podstatná časť židovských obyvateľov, ale ani mnohí Česi, ktorí odišli po rozdelení republiky. Mesto dostalo celkom inú národnostnú tvár, pretože väčšina novoprisťahovalcov sa hlásila k slovenskej národnosti.

Napriek spomínaným zmenám sa však pôvodný internacionálny, charakter mesta celkom nestratil. Prispievajú k tomu pravidelné kontakty s maďarskou a rakúskou kultúrou, ale aj to, že bratislavskí slovenskí domorodci sú predovšetkým Bratislavčania a tí, čo domorodujú niekde inde, rýchle sa bratislavizujú (A. Matuška). Dochádza však k jeho pomalému, no sústavnému oslabovaniu: S tými národnosťami to bolo vtedy zložité. Mohol mať slovenské alebo slovanské meno a byť napríklad Maďar či Nemec. Alebo bolo aj tak, že v jednej rodine boli aj tri národnosti. Napríklad, že muž bol Maďar, matka bola Nemka a do rodiny sa priženil Slovák alebo Slovenka. Tak to bolo napríklad s mojou sesternicou. A to aj v štatistikách sa národnosti neoddeľovali tak prísne ako dnes. To sa skôr zisťovala materinská reč. To bolo kritérium. A ono to napokon nebolo dôležité. Nemec, Maďar, Slovák, každý bol predovšetkým Prešporákom. To len dnes je každý Záhorák, východniar či bohviečo, len Bratislavčanom nechce byť nikto. Akoby sa za to hanbili (Aladár Balógh).