12 decembra 2016

Sprievodca po Bratislave a Bratislavskom kraji

B

ratislava, Bratislava, tam zapadla Slávov sláva... Tak si náš ľud v piesni vylieval svoj žiaľ, keď nad celým jeho životom viseli ťažké chmáry poroby. No v tejto Bratislave, ktorá bola a vždy bude citlivým srdcom Slovenska, vyšlo aj slnka nových, radostnejších a slávnejších dní. V ten svetlý, jarný deň, keď v apríli 1945 vkročili do ulíc Bratislavy hrdinskí sovietski vojaci, začala sa nová história nielen našej metropole nad Dunajom, ale aj nová história slobod-ného Slovenska.

Z Bratislavských deejín

HRAD, PODHRADIE A MESTO
- Z najranejších dejín hradu a podhradia
- Začiatky mesta
- V duchu doby gotickej
- Hlavným mestom Uhorska
- Pálfyovské obdobie na hrade
- Malá Viedeň
- Zánik hradu
- Nová Bratislava
- Slavín
ACADEMIA ISTROPOLITANA
DOBYVATELIA BRATISLAVY
- Napoleon obsadzuje Bratislavu
REMESELNÍCKE CECHY
- Obranné úlohy cechov
- Cechové artikule
SLOVENSKÝ LITERÁRNY ŽIVOT
- Osvietenie
- Evanjelické lýceum
- Ľudovít Štúr
VLK JÁN KEMPELEN - BRATISLAVSKÝ GÉNIUS
ALBUM ZLOČINCOV
BRATISLAVA UMELECKÉ MESTO
SVETOVÍ HUDOBNÍCI v BRATISLAVE
BRATISLAVSKÝ ROBINSON - KAROL JETTING
BRATISLAVSKÉ VINOHRADNÍCTVO
PAMÄTNÉ STAVBY BRATISLAVY
- Michalská brána
- Palác Univerzitnej knižnice
- Pioniersky palác
- Palác Sboru povereníkov
- Slovenská národná galéria
- Historické jadro mesta
- Hlavné námestie
- Diebrovo námestie
- Stará radnica
- Mestské múzeum
- Radníčné gobelíny
OSLOBODENIE BRATISLAVY

Milá a blízka je dnes Bratislava každému občanovi našej ľudovodemokratickej republiky a právom si ju obľúbi každý návštevník z cudziny. Staré kultúrne pamiatky, hrad, kostosly, paláce, všetko rozpráva o zašlých časoch, keď tieto hodnoty vytvárali šikovné ruky a um nášho ľudu a predsa mu nemali patriť. Dýcha z nich minulosť, ktorá sa už iba so závisťou môže dívať na prítomnosť a budúcnosť, Na nový, búrlivý rozvoj hlavného mesta Slovenska, ktoré sa u slobodnej ľudovodemokratickej republike rozvíja a rozkvitá ako nikdy predtým.

Bratislava očividne rastie a krásnie. Zo dňa na deň mení svoju tvár a to k lepšiemu. Vyrastajú v nej nové moderné ulice a štvrte, stáva sa radostným domovom šťastnej generácie, ktorá si ju s láskou a zodpovednosťou buduje. Denne do nášho hlavného mesta prichádzajú tisícky návštevníkov z celej republiky i zo zahraničia, Bratislava ich víta priateľsky a úprimne a chce im ako vzorný hostiteľ poskytnúť všetko, aby sa medzi jej múrmi dobre cítili, jej kultúrne a umelecké stánky, jej bohaté obchodné strediská, jej zdravotnícke a vedecké ustanovizne sa usilujú a to s úspechom, aby dosiahli svetovú úroveň a uspokojili aj tých najnáročnejších.

Aby sme všetkým milým hosťom a návštevníkom nášho hlavného mesta pomohli pri poznávaní krás a pamätihodností Bratislavy a Bratislavského kraja, vydávame túto skromnú, ale ako veríme, užitočnú publikáciu. Bude im ozaj dobrým sprievodcom pri poznávaní krás nášho hlavného mesta ako aj pomocníkom pri nákupoch a vybavovaní úradných záležitostí.

Publikáciu „Sprievodca po Bratislave a Bratislavskom kraji" s mapovou prílohou vydalo vydavateľstvo Sloboda, Bratislava, ul. Obrancov mieru 6 c. Spracoval redakčný kolektív. Šéfredaktor publikácie Juraj Ohrival. Fotografie Anton Šmotlak.

11 decembra 2016

Hrad, podhradie a mesto

Je veľmi ťažké povedať, že ktorá z týchto dejinných zložiek bola staršia: či hrad, podhradie alebo mesto. Hrad je v každom prípade aj na úsvite dejín mladší, ale mesto, na ktorom stojí žulový útvar nad riekou s nízkymi brehmi a celým pokrovcom vodných ramien lákal keď nie k výsadnému osídleniu, tak prinajmenej k určitým spoločenským, prípadne náboženským úkonom.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

bratislavský hrad

Vatra na žulovej hlave karpatského jazyka, posadená vo výške 79 metrov nad monumentálnou riekou, bola viditeľná zo vzdialenosti celých dní cesty. Za jasných mrazivých dní vidieť odtiaľ aj masív Semmeringu a Raxalpy na juhozápade, nitriansky Zobor na východe a medzi touto scenériou neprehľadných rovín na juhu a mäkko mo-delovaných pohorí na severe prechádzal pravek, doba sťahovania národov a neskoršie udalosti historické.

Niektoré vžité názory zatiaľ nevyvraciame. Napríklad povesti o činnosti Rimanov v Bratislave. Áno, boli tu! Pod hradom išla ich cesta z Považia na Devín, z tábora pri trenčianskej skale až k strážnej stanici na Devíne, ako predsunutému osídleniu medzi rakúskym Carnuntom, do tábora v Stupave, ale presné dejiny ich činnosti podá až vedecká budúcnosť.

Podľa nálezov v análoch kláštora v Admonte, najstarší dátum o bratislavskom hrade máme z roku 907, k čomu však chýbajú všetky predpokladané kronikárske dodatky. Bol to rok či dva na to, keď vpadli do bratislavskej roviny Maďari, roku 907 boli pri Bratislave porazené bavorské vojská a oblasť väčšiny budúceho Uhorska stala sa korisťou Maďarov.

Z najranejších dejín hradu a podhradia

V druhej polovici XII. storočia a v XIII. storočí je hrad a možno aj mesto pripomínané ako opevnené. Na hrade býval dokonca aj kráľ Štefan III. ako v dočasnom azyle, ale z tohto hradu sa zachovalo len niekoľko suchých dát, ale nijaké zvyšky architektúry. Ako vy-zeral hrad a kostol svätého Salvátora na hrade, zatiaľ nemožno v nijakom smere zrekonštruovať.

Je samozrejmé, že hrad na takej dôležitej križovatke ciest mal aj určité osídlenie pod hradom. Týmto podhradím nebude priam dnešné podhradie, ale osídlenie v základoch dnešného starého mesta. Prvú správu o tomto osídlení máme z XII. storočia, Pre osídlenie boli nutne potrebné určité materiálne a hospodárske podmienky, ktoré v tomto prípade predstavuje križovatka obchod-ných ciest z chodu do mesta a potom ďalej cez dunajský brod do južných krajov, alebo podľa rieky starou cestou na západ. Rieka poskytovala aj určitú obživu v inom smere. V rybárstve. A tak vznikla tesne pod hradom dedina, dnes známa ako Vydrica, ktorá sa po prvý raz pripomína v polovici XIII. stor. Druhá predmestská osada, nepochybne s maďarským obyvateľstvom, bol Széplak, neskorší Schöndorf, kde stával tiež samostatný kostol. V dobe pred tatárskym vpádom okrem tohto kostola bol ešte kapitulský kostol na hrade, o ktorom je re v r. 1204, kedy bolo právo hrad-ného kostola preložené do podhradia.

Začiatky mesta

Za tatárskeho vpádu bolo schöndorfské predmestie vypálené až na kostol a potom sú tu správy až z doby Přemysla Otakara II., kedy sa objavujú častejšie správy o nemec. obyvateľstve v podhradí. Výstavba mesta sa datuje až z konca XIII. storočia. V porovnaní s tým sú správy o hrade oveľa častejšie ako správy o podhradí. Stavebné akcie na hrade sa datujú od r. 1245, ale ich doklady na tvári miesta sa nezachovali. Do konca storočia striedal hrad majiteľov, ale tesne na samotnom konci storočia máme už od seba presne oddelený pojem hradu a pojem mesta. Roku 1287 malo mesto už vlastnú radu, ale kráľovské privilégium má dátum až z roku 1291.

Nemožno tuná rozvádzať, čo znamenal príchod klarisiek do mesta, alebo čo znamenalo založenie františkánskeho kostola roku 1297 vraj na pamiatku osudnej bitky na Moravskom poli. Mesto malo svoju rychtu, rýnok s tržišťom a malo drobnú remeselnú výrobu. Kostra ulíc, ako ju poznáme dnes, dostala v mnohom prípade dnešné čiary už v XIII. storočí, najmä začiatkom XIV. storočia, Kostol sv. Martina, pôvodne nazývaný kostolom sv. Salvátora, je uvádzaný už v roku 1221 a v roku 1321 dostáva sa do rámca mestského opevnenia. Klarisky v susedstve svätého Martina boli uvedené do mesta r. 1297. Opevnenie mesta spadá do prvých rokov XIV. storočia. O vežiach v mestských hradbách sa hovorí r. 1321, ale mestské brány sa pripomínajú roku 1241. Roku 1354 bol založený kostolík sv. Mikuláša na svahu pod hradom.

Zo XIV. storočia je niekoľko pozoruhodných dát. Mesto sa vtedy rozvíjalo v duchu gotickej kultúry a gotickými detailmi boli zdobené nielen kostoly, ale i domy. Z gotických krkov uhorských sa pripo-mína v Bratislave Ľudovít Veľký, ktorý mal v Trnave schôdzku s cisárom Karolom IV. a v Trnave aj zomrel. Na začiatku XV. storočia dostalo sa mestu určitého významu a lesku, keď sa tu konali porady medzi kráľom Žigmundom a Albrechtom rakúskym.

XV. storočie bolo v znamení dvojakého nebezpečenstva: zo strany Turkov r. 1428, a zo strany Husitov. Husiti sa dostali do Bratislavy už roku 1423, potom obsadili bratislavské predmestia a celá doba medzi rokmi 1429 a 1436 bola dobou neustálych akcií husitských. Pritom aj dobou upevnenia gotického umenia v meste a zapojenia jeho huty do oblasti činnosti gotických hút rakúskych, menovite z Viedenského Nového Mesta.

V duchu doby gotickej

Podľa vykopávok gotických kamenosochárskych detailov na bratislavskom hrade bolo umenie prvej polovice tohto storočia na európskej úrovni, budoval sa nový gotický hrad, ako aj nová studňa na hrade. V dejinách umení v meste i na hrade odzrkadlila sa najmä doba Mateja Korvína. Vtedy bola založená v Bratislave univerzita, Academia Istropolitana, postavená bola na hrade Korvínska brána a charakteristickým znakom v architektúre sa stal lukovitý oblúk a prvé príklady tudorského oblúka.

Z prvej štvrtiny XV. storočia sú datované okrem mestských hradieb aj mestské palisády, ktorých trasa je zachovaná podľa mena v dnešnej ulici Na palisádach. Pri Suchom Mýte sa končili v týchto miestach palisády na výpadovej ceste na východ, kde sa pripo-mína mestská brána už v roku 1434. Do roku 1499 poznáme ešte aj brány Schöndorfskú, Dunajskú, Špitálsku a Vydrickú. V dobách Žigmundových príchod nemeckých odborníkov na fortifikačné práce upevnil umelecké poslanie gotiky v meste a spopularizoval sloh tak, že sa gotické články a prvky užívali aj na obytných domoch. Našli sme ich napríklad v ulici Laurinskej (dnešnej Leningradskej) v roku 1950. Niektorý z nemeckých studniarov postavil aj hradnú studňu, ktorej čistenie roku 1957 ukázalo, že bola vykresaná v dolných partiách do žulového podkladu viac ako 5 metrov pod Dunajom. V rokoch 1435-52 dokončila sa stavba gotickej lodi v kostole sv. Martina. Do tej istej doby spadá aj stavba gotickej mestskej radnice a pozoruhodného podjazdu v nej, ktorý je datovaný rokom 1457. Zaujímavá v pomere mesta k hradu je okolnosť, že ku koncu XV. stor. pripomína sa v dnešnej Jíráskovej ul. (bývalej Ventúrskej) dom číslo 15, ktorý bol kráľovským dvorcom, kde často bývali členovia kráľovskej rodiny, najmä vdovy po kráľoch, tak napríklad vdova po kráľovi Albrechtovi a Beatrice, manželka Mateja Korvína.

Hlavným mestom Uhorska

Po osudnej porážke pri Moháči r. 1526 význam Bratislavy podstatne vzrástol, nakoľko sa očakával nápor na Budín a časť majetného obyvateľstva evakuovala z Budína do Bratislavy, vrátane kráľovnej Márie. Po strate Budína a nástupe Ferdinanda II. na tr6n, stala sa Bratislava dočasne hlavným mestom tej časti Uhorska, ktorú spravoval Ferdinand. Stav prvenstva Bratislavy medzi uhorskými mestami trval až do XVIII. storočia. Nebola mestom sídelným, nakoľko kráľ býval vo Viedni, ale mala charakter hlavného mesta Uhorska. A opäť malá pripomienka: krajinské snemy nekonali sa od roku 1536 na hrade, ale vo františkánskom kláštore.

Hrad sa zatiaľ prestavoval a dostával prvky talianskej renesancie. Aj mesto získalo už celý rad renesančných detailov, ako napríklad arkádu radnice, radničnú vežu s balustrádou, niekoľko arkádových domov. Do tohto renesančného prostredia potom veľmi dobre zapadla slávnosť korunovácie cisára Maximiliána, ktorú máme tiež zachytenú na jednom z najstarších vyobrazení mesta. Maximilián bol prvým kráľom, ktorý bol v Bratislave korunovaný.

radnica

Stalo sa to roku 1563. Počas korunovácie vypukol priam na korunovačných miestach požiar, ktorý zničil značnú časť mesta. Mesto bolo totiž bez vody, aj keď ležalo na brehu rieky. Preto roku 1572 Maximilián dal postaviť na námestí pred radnicou kašnu. Po požiari postihli mesto dve zemetrasenia, a to v rokoch 1580 a 1586. Celý rad nedávno stavaných renesančných budov bol zemetraseniami zničený a ďalšie škody nastali pri požiari po zemetrasení. Nasledovali straty na budovách v Bočkayovskom povstaní hneď na začiatku XVII. storočia. Potom nasledovalo Bethlenovské povstanie, ktoré bolo v Bratislave zlikvidované roku 1621. Vtedy boli evanjelici zrovnoprávnení s katolíkmi, stalo sa tak na mierovom rokovaní v Mikulove.

Pálfyovské obdobie na hrade

Koncom XVI. storočia dostal Mikuláš Pálffy od cisára Rudolfa II. ako odmenu za zastavenie tureckej ofenzívy pri Rábe do užívania kráľovský hrad v Bratislave pre seba i pre rodinných príslušníkov. Hrad vtedy už pustol a Rudolfov danajský dar ho zachránil pre budúce generácie. Bol to Mikulášov syn Pavol, ktorému uložil uhorský snem, aby previedol rekonštrukciu hradu. Ten sa dal v rok. 1635-46 do prestavovania a nadstavovania hradu. Nadstavil III. poschodie a postavil tri nárožné veže a jednu vežovú nadstavbu v duchu oneskorenej renesancie. Starý renesančný hrad sa takto pozmenil na ranobarokový palác. Pre seba si postavil Pálffy rozsiahly prízemný palác na severnom svahu zámockého vrchu proti dnešnej zrušenej synagóge. Podľa tohto vzoru vznikali v meste kúrie, ako boli kúrie Žigrayovská, Kamperovská, Brämerovská a iné.

Zvláštnou kapitolou boli v meste Židia. V dobe gotickej mali svoje geto neďaleko dnešného Primaciálneho paláca, za Pálfyho boli sústredení do terénnej doliny medzi mestským a hradným múrom, čim vznikla Židovská ulica.

Malá Viedeň

Tridsaťročná vojna mala v Bratislave iný charakter ako napríklad v mestách českých. Napríklad prostred vojny začali stavať evanjelici svoj kostol a dokončili ho r. 1638. Je to dnešný Jezuitský kostol pri radnici. R. 1640 si stavali kostol aj evanjelici národnosti maďarskej. To vyvolalo neľúbosť u katolíckej aristokracie, čo sa prejavilo i v tom, že Pázmány položil základný kameň ku kláštoru jezuitskému.

Bratislava sa stala postupne malou Viedňou v dunajskej rovine a jednotlivé rodiny si tu začali stavať svoje paláce.

paláce

Do mesta sa dostali Milosrdní bratia, kapucíni a trinitári a prišli i rehoľníce rehole Notre Dame. Barok vytváral v meste architektúru zvláštnych znakov: je to bohatá a tažká plastičnosť, ktorá sa prejavila v barokovej prestavbe hradu v druhej polovici vlády Márie Terézie.

V meste sa objavilo veľa nových architektúr. Tak bola r. 1708 pristavaná ku kostolu Františkánov prístavba Lorety, inšpirovaná Loretou Bramantovou. Dómu pristavali barokovú kaplnku Jána Almužníka a na vydrickom podhradí pribudol nový kostolík, a to kostol rybárov a lodníkov, zasvätený sv. Trojici, postavený r. 1738 neznámym architektom. Dve bratislavské stavby majú zvláštnu architektúru, a to tak uspôsobenú, že majú čelnú stranu dovnútra premačknutú. Takéto plochy nazývame kon kávne a datujeme ich do vrcholného baroku. Sú to stavby: kostol sv. Trojice z roku 1717-27 a kostol Alžbetínok z r. 1739-42, postavený viedenským architektom Pilgramom.

Zánik hradu

Bratislava rýchlo doháňala to, čo zameškala v nepokojných dobách tureckých. Takmer jediná na Slovensku má príklady na pohybové baroko, ktoré sa stalo veľkou módou západných habsburských krajín.

Osud mesta bol priam spojený s osudom hradu. No tereziánska prestavba hradu v sedemdesiatych rokoch XVIII. storočia už nestačila úplne zmodernizovať hrad a Mária Terézia bývala v ňom už ako posledný člen habsburského rodu. Pre svoju dcéru dala pristavať k hradu budovu, neskoršie nazvanú Terezianeum, kam sa preniesol dovtedajší hradný život, a keď nastúpil Jozef II., bol hrad daný k dispozícii katolíckemu semináriu, s hlavným výchovným ústavom práve v Terezianeu. Tu študoval celý rad slovenských osvietencov, ako napr. neskorší kanonik Ignác Bajza. Seminárium bolo na hrade celé štvrťstoročie. Roku 1805 sa presťahovalo do Trnavy a hrad aj s Tereziáneom obsadilo vojsko. A tu končia dovtedajšie dejiny hradu. Roku 1811 vypukol na hrade požiar, vody nebolo a tak hrad vyhorel a spustol.

Nová Bratislava

Zánik hradu znamenal aj koniec záujmu viedenského dvora o Bratislavu. Mesto dostalo provinciálny charakter už aj preto, že Budapešť žiarlila na Bratislavu a uprednostňovala svoju vlastnú budúcnosť pred bývalým hlavným mestom Uhorska. No rozvoj vinohradníctva a prvého priemyslu, rozvoj novej klasicistickej architektúry, stavba železničnej dráhy, budovanie tunela smerom na Moravu, prvé regulačné zásahy do spleti dunajských ramien a jazier, rozširovanie mesta východným smerom a rast ďalších tovární, to všetko dávalo záruky, že aj cez nepriaznivé štátne podmienky bude raz Bratislava plne schopná reprezentovať Slovensko.

Slavín

A roku 1918 skutočne nastal nový život. Ale až doba po roku 1948 otvorila mestu nové perspektívy. Staré mesto rýchle ustupuje do pozadia a vyrastá mesto nové, veľké, socialistické. A z rumoviska vyrastá k novej sláve aj bratislavský hrad.

Slavín

Jednou z najvýraznejších dominánt mesta je pamätník Slavín, rozprestierajúci sa na kopci tesne nad západnou vilovou štvrťou mesta. Zo Slavína sa ponúkajú návštevníkom utešené pohľady na mesto a jeho okolie. Slavín to posvätná pôda. K Slavínu sa upierajú s povďačnosťou oči všetkého obyvateľstva Bratislavy sú na ňom pietne pochovaní hrdinovia slávnej Sovietskej armády, padlí pri oslobodzovaní hlavného mesta. Je tu pochovaných 6400 padlých príslušníkov Sovietskej armády v šiestich spoločných hroboch, okolo ktorých sa vinie rad 274 hrobov dôstojníkov. Každoročne kladieme vence na hroby padlých hrdinov a spomíname, že boli to oni, ktorí nám za cenu svojich krásnych mladých životov priniesli slobodu a roky utešeného napredovania.

Nová Bratislava

To je doterajší Slavín. No pripravuje sa prebudovanie Slavína na ešte veľkolepejší pamätník, ktorý má upútať pozornosť každého prichádzajúceho do mesta už z veľkej diaľky. Bude to 30 metrov vysoký objekt so sochou na vysokom stĺpe, ktorý práve svojou výškou bude brať významnú úlohu v celkovej siluete a kompozícii mesta a svojou formou sa bude priaznivo uplatňovať ako nová priestorová dominanta mesta. Budova pomníka bude zvýrazňovať svojim pojatím optimizmus, radosť z víťazstva, ako aj rozhodujúcu úlohu Sovietskeho sväzu pri našom oslobodení. Za budovou pamä-tníka bude záhradná úprava s fontánou a výtvarnými doplnkami. Sama socha sovietskeho vojaka bude asi pätmetrová z bronzu. V budove samej bude symbolický hrob — sarkofág z bieleho mramoru. Toto všetko sa má uskutočniť do roku 1960.

Prístup na Slavín je pohodlný z viacerých strán. Vedie k nemu úpravná vozovka až k monumentálnemu schodišťu. Toto schodište svojimi rozmermi a svojou výškou patrí medzi najväčšie tohto druhu. Podobne aj úprava celého pohrebišťa je monumentálna, vzbudzujúca hlboký dojem. Slavín v každej dobe roka navštevuje veľký počet domácich ľudí i hostí, jednak aby sa pokochali veľko-lepým výhľadom zo slavínskeho kopca, jednak aby prišli vzdať úctu a hold našim sovietskym osloboditeľom.

Prof. dr. Alfréd Piffl

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


10 decembra 2016

Academia Istropolitana

Dnešná Bratislava ako univerzitné mesto má dávnu univerzitnú tradíciu, datujúcu do XV. st. Už v roku 1467 bola tu založená univerzita, vo vtedajších listinách spomínaná ako „Universitas Istropolitana" a podnes spomínaná ako „Academia Istropolitana", nazvaná tak podľa Bratislavy (Istropolis = Dunajské mesto).

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Túto univerzitu založil kráľ Matej Corvin, ktorý ju umiestil práve v Bratislave, teda nie v strede krajiny, v Budíne, ale na západnom okraji vtedajšieho Uhorska, aby tak prilákal aj študentov zo susedných krajín.

Zriadením univerzity v Bratislave poveril Matej ostrihomského arcibiskupa Jána Vitéza, ktorý ako jej kancelár v krátkom čase postaral sa o jej umiestenie aj o profesorské sily pre ňu. Univerzitu umiestnil v dome rodiny Ventúrovej, podľa ktorej sa pomenovala aj ulica Ventúrskou (dnešná Jiráskova), a jej slávnostné otvorenie bolo 20. júla 1467. Kancelár Vitéz všemožne sa staral o získanie čo možno najlepších profesorských síl, aby ústav mohol byť na vyso-kej vedeckej úrovni. Najmä z viedenskej univerzity získal viacerých význačných pedagógov a tak „Universitas Istropolitana" začala svoju činnost veľmi sľubne.

„Universitas Istropolitana" v prvých svojich rokoch skutočne vyvíjala čulú činnosť, mala úzke styky aj s ostatnými európskymi univerzitami, no potom, nevedno prečo ju v roku 1471 najlepšie profesorské sily opúštajú. Smrť kancelára univerzity, Jána Vitéza roku 1472 stáva sa potom hlbokým úderom pre túto bratislavskú univerzitu. Po roku 1473 prestávajú už konkrétnejšie správy o jej profesoroch i žiakoch a mlčia o nej aj matriky univerzít. Presný dátum jej zániku dnes už nevieme. Listina z roku 1492 spomína „Universitas IstropoIitana" ako dávnejšie už zaniklú a v tom čase jej budova slúži už za sklad kráľovských zbraní.

Dnes len pamätná tabuľa na jej niekdajšej budove pripomína nám túto univerzitu, ktorá pre nás má predsa len osobitný význam: bola to prvá univerzita na území Slovenska, a to dokonca tu v našej metropole, kde i dnes máme univerzitu, ktorá môže, nadväzovať až na dávne, stredoveké univerzitné tradície nášho mesta.

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


09 decembra 2016

Dobyvatelia Bratislavy

Strategicky, komunikačne a hospodársky dôležitá oblasť sútoku Dunaja a Moravy bola už v staroveku tak lákavá, že viedla k založeniu oporných vojenských bodov a neskôr i mesta samého.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Dobyvatelia Bratislavy

Je teda celkom pochopiteľné, že už prvý rímsky legát, ktorý na čele svojej légie prenikol do tohto územia, nedíval sa naň ako na nejakú turisticú raritu. Riman v čase vojny i mieru myslel a konal ako vojak-stratég. Impérium bolo veľké a jeho hranice často vzplanuli bojovým ohňom. Nuž a za takýchto okolností treba s uznaním ohodnotiť iniciatívu a prezieravosť rímskych legionárov, ktorí v krátkej bojovej prestávke odložili ľahké panciere a krátke meče a na pravom brehu Dunaja približne oproti dnešnej Bratislave vybudovali mohutný vojenský tábor Carnuntum. Mala to byť výstraha útočným Kvádom i základňa rímskeho postupu na sever od Dunaja. Či však bola na mieste dnešnej Bratislavy už vtedy nejaká osada alebo pevnosť a či sa tu prípadne rímsky orol dlhšie udržal, nemáme správy.

Oveľa presnejšia je však správa, ktorú začiatkom X. storočia trasúcou rukou zapisuje nemecký kronikár k dátumu 4. júla 907. Dlhé roky bude spomienka na tento čierny deň vyvolávať chmáry na tvárach nemeckých vojakov a veliteľov. Tragický bude im navždy znieť meno mesta Preslawaspurch, kde ľahká maďarská jazda temer do koreňa vyťala nemecké voje. Knieža Luitpold, markgróf Ariba, biskup Oto z Freisingen, biskup Dittmar z Pasova už sa nikdy nevrátia, tam zostali v poli.

R. 1050 pláva dolu Dunajom silná flota riečnych lodí a člnov. Po prvý raz po poldruha storočí smeruje nemecká vojenská moc v bojovej pohotovosti k Bratislave. Pravdaže, vlastné mesto, nerobí cisárovi Henrichovi III. nijakých starostí, je tu však hrad na strmom kopci 85 m nad Dunajom. Ale niet času na váhanie. Konečne sa cisárovi podarilo zosadiť pápeža, prečo by nemohol strhnúť do svojich rúk aj pevnosť?! A to už aj hrmia katapulty.

Ťažké kamene, horiaca slama napustená smolou a mračno šípov sa rúti proti drevenému hradu, zatiaľ čo peší bojovníci sa chystajú na priamy útok. No hoci je hrad proti nemeckým skalným hniezdam chatrný, o hrdinov ani tu, niet núdze. V noci, kedy Henrich III, robí posledné prípravy na útok, preniká z hradu k Dunaju malá skupina odvážlivcov na čele so Zotmundom. Doplazia sa ku kotvišťu nepria-teľských lodí a potom. V nemeckorn tábore poplach a hrôza. Úplné zdesenie zachváti i cisára, keď mu rýchli poslovia ráno prinášajú hlásenie, že väčšina lodí s prevŕtanými dnami sa nezadržateľne potápa. Bez víťazných vavrínov obracia cisár zvyšky svojej floty proti dunajskému prúdu.

Rok 1146. Bratislava a hrad sa skláňajú pred novým majiteľom. Hlavnou bránou v zástupe ozbrojených Maďarov, Poliakov i Rusov prechádza mladý Boris, syn kraľoviča Kolomana a ruskej princezny Eufémie. Teraz, keď má v rukách toto dôležité a dobre opevnené stredisko, je presvedčený, že uhorská koruna je na dosah. No na druhej strane postoj legitímneho kráľa Gejzu II. dáva tušiť niečo iného. A zanedlho sa už aj valia na Bratislavu dobre zorganizované uhorské jednotky - stotiny. Útok za útokom. Boris stráca ľudí i nervy. Nakoniec za 3000 strieborných mariek odstupného otvára brány Gejzovi a sám odchádza.

*

Petuchán škrípe zubami, až majú z neho i jeho najbližší strach. Velitelia pobiehajú okolo svojich plukov, kričia, povzbudzujú. S divým revom sa potom celá tatárska čierňava dvíha a ako strašná vlna sa valí dopredu. No márne, toto nie je neopevnené mesto, s akými sa Petuchán stretal v Poľsku. Ale tie múry revom a šípami nedobyješ... Tatárske vojsko však nemá času sa zdržiavať. I tak je vážna obava, že utrpia na svojej povesti a potom ako ovládnu celú krajinu? Ešte niekoľko dní drancovania v okolí, niekoľko požiarov a tatárske voje sa šikujú na odchod. Petuchán odchádza so strašnou prísahou pomsty obrancom opevnenej Bratislavy. To ešte, pravda, nemôže predvídať, že už nebude mať času, aby sa vrátil pod jej múry...

Župan Eded bude novým správcom hradu i Bratislavy. Zahrniem ho všetkou priazňou a možno za jeho príkladom pôjdu aj iní uhorskí veľmoži. Tak si mohol uvažovať Přemysl Otakar II., keď sa r. 1271 zmocnil Bratislavy a hradu. Pravdaže, netušil, že len čo sa jeho moc trochu zakolíše, Eded prejde na druhú stranu Ladislava IV. Kumánskeho ktorému zloží prísahu vernosti. Český kráľ sa však tak ľahko dunajského kľúča nevzdáva. Útokom sa opäť zmocňuje hradu i mesta, no už je tu hrozba nespratného soka Alberta Rakúskeho a za tejto situácie nie je pre uhorského veľmoža Karola zo Šandorfu obzvlášť ťažkou úlohou vztýčiť v Bratislave a na hrade uhorskú zástavu. Krátko nato dunia Bratislavou kroky ozbrojencov Matúša Čáka. Hrad má opäť nového majiteľa

*

Priveľa starostí má cisár Žigmund s husitmi. Márne sú križiacke výpravy, márne všetky úsilia a úskoky zlomiť ich moc. Nakoniec prichodí mu s nimi bojovať už nielen v Čechách, ale i na území Uhorska. Za takýchto okolnosti, keď na cisára dolieha núdza, vie byť aj štedrým. Veľkodušne sľubuje Bratislave nové výsady, na druhej strane však už r. 1427 žiada, aby sa na opevňovacích prácach mesta zúčastňovali aktívne aj zemani. Kopú sa priekopy, zvyšujú šiance. No ani tieto nezabránia úspešným husitským útokom medzi rokmi 1428-1433. Situácia je dokonca taká vážna, že i napriek obavám z cisárskej nemilosti mestský magistrát vpúšťa do mesta husitských parlamentárov, ktorí svojimi požiadavkami zapríčinili mestskému patriciátu nie jednu bezsennú noc.

*

Ku komu sa pridať? K Vladislavovi III. a či podporovať smelú a diplomatickú Alžbetu v jej plánoch na dosadenie syna Ladislava na uhorský trón? Otázka, ktorá pre Bratislavu nebola tak úplne celkom jednoduchá, a to i preto, že hrad na čele so županom Rozgoňom v intenciách Jána Huňadyho sa osvedčil za poľského rytierskeho kráľa Vladislava, Nakoniec mešťania z prezieravosti, či z rivality voči hradu stavajú sa r. 1440 na stranu Alžbety. Pochopiteľné, že takto muselo dôjsť k „vojne medzi hradbami". Rozgoň neľutoval mesto a jeho vojaci podnikali proti obyvateľstvu náhle výpady, no mešťanom nechýba chrabrosť ani prostriedky. Vedení smelým richtárom Raneysom zaútočia na tzv. Vodnú vežu na Vydrici a úplne ju zdemolujú. Hneď nato obľahnú hrad, ktorý pred pádom zachráni len náhly príchod kráľa Vladislava. No ani poľské vojská nemôžu prinútiť Bratislavu na kolená. Opevnenie je príliš silné a na dlhé obliehanie niet času. Šesť rokov po smrti Vladislavovej (padol proti Turkom pri Varne) mesto so škodoradosťou upiera svoje zraky na hrad, ktorého sa zmocňuje vojenský dobrodruh, slovenský veľmož Michal Ország.

Roku 1683, kedy Turci svojou vojenskou mocou zvierajú Viedeň, ponáhľa sa aj ich spojenec, uhorský veľmož Imrich Tököly domôcť sa aspoň pomerného úspechu. Majúc v Bratislave veľa spojencov, nemusel ani zvlášť napínať sily, aby sa dostal jej bránami. No ešte toho istého roku mestská rada pokorne odovzdáva kľúče mesta cisárskemu veliteľovi.

*

Roky bežia, mesto sa vzmáha. Zdá sa, že vzhľadom na skutočnosť, že turecká moc bola odsunutá až na rieku Drávu, nerozhlaholia sa už bratislavské zvony na bojový poplach. Neudržované hradby sa pozvoľna rozpadávajú, priekopy sa zasýpajú, jedine doteraz zachovaná priekopa pri Michalskej bráne zostáva pre divadelné predstavenia a letné bály.

Napoleon obsadzuje Bratislavu

A tak prichádza rok 1809. Rakúsko sa zaplietlo do novej vojny s Napoleonom. Spočiatku majú rakúski velitelia aj úspechy, dokonca zarazia i postup vojska vedeného samým Napoleonom, nakoniec sa však začína opäť pomalý, ale istý ústup. V náhlosti rozkazuje arciknieža Karol vybudovať opevnenia na pravom dunajskom brehu v oblasti Petržalky. Kopú sa postavenia pre batérie i strelcov. Do pripravených postavení vtiahne 5762 vojakov na čele s generálom Bianchim. 22 diel je zamierených oproti Viedni, odkiaľ sa očakáva francúzsky útok. Dňa 1. júna nastupuje proti opevneniam oddiel 2000 Francúzov, avšak po dvoch hodinách ustupuje. Ani 18-tis. armáde pod velením maršala Davouta sa lepšie nedarí a podobne stroskotá i pokus 5 francúzskych člnov už pod Devínom.

Dňa 26. júna prichádza do mesta cisár František I. ako utečenec. Francúzi za nového útoku zasypú mesto granátmi. Na Zámockej ulici horí, poškodený je aj Primaciálny palác — prechodný útulok Františka I. Na mesto útočí 7000 Talianov a 2000 Francúzov pod velením gen. Baraguaya d'Hilliersa. Po vagramskej bitke pristupuje František I. na prímerie. V dôsledku neho sa dostáva Bratislava do francúzskej okupačnej zóny. Dňa 14. júla opúšťajú rakúske zbory svoje postavenia a už večer toho istého dňa obsadzuje Bratislavu gen. Reynier na čele saskej divízie, ktorá sa utáborí na dnešnej Račianskej ceste. Deň nato prichádza do mesta nevlastný syn Napoleonov, Eugen Beauharnais. Mesto stoná pod kontribúciami, ktoré gen. Reynier vyrubuje veľmi veľkoryso, aby mohol vystrájať čo najkrajšie plesy.

15. augusta hrmí v meste 21 delových sálv na počesť narodenín cisára Francúzov, ktorý aj sám dňa 30. aug. prichádza triumfálne do mesta. Radní páni pozdravujú víťaza, pretekajú sa v gratulačnej horlivosti, čo im však vôbec nebráni, aby už 4. augusta nešli do dómu sv. Martina osláviť sviatok „dobrého cisára Františka".

V zmysle mierových podmienok 19. novembra odtiahnu Francúzi z mesta.

Dobyvatelia Bratislavy

A ešte raz vo svojich dejinách chvela sa Bratislava pred dobyva-teľom. Bolo to dňa 22. júla 1866, kedy sa postupujúcemu pruskému vojsku pri Lamači postavili Rakúšania na zúfalý odpor. Mesto sa chystalo na to najhoršie, avšak práve keď bitka vrcholila, došla správa o podpísaní prímeria. A tak sa plánované defilé víťazných pruských divízií v Bratislave neuskutočnilo ...

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


08 decembra 2016

Remeselnícke cechy

V Bratislave, ako významnom obchodnom stredisku, prirodzene, rozvíjali sa aj remeslá, ktoré v XIV. storočí formujú sa v remeselnícke združenia záujmové - cechy. Ako v iných mestách, i v Bratislave sa remeselnícke cechy spočiatku združujú podľa vzoru náboženských spoločnosti laických, najmä podľa „Fraternitas Corporis Christi", založeného r. 1349. Prvým remeselníckym cechom v Bratislave je cech pekárov, ktorý vznikol r. 1376, keď tu bolo 16 pekárskych majstrov.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Remeselnícke cechy

Rozvoj bratislavských remeselníckych cechov nastáva najmä za Ľudovíta I. (1342-82), za ktorého v celom vtedajšom Uhorsku nastáva povinnosť majstrov vstúpiť do cechu, ktorý má svoje osobitné pravidlá a predpisy, tzv. artikule, a na čele ktorého stojí volený cechmajster. Popri cechmajstrovi sú aj 2-3 majstri — kontrolóri, ktorých úlohou bolo kontrolovať akosť výrobkov. V dôsledku tohto prísneho kontrolovania pojem cechového výrobku sa kryl s pojmom dobrej, dokonalej, kvalitnej práce.

Obranné úlohy cechov

Pravda, cechy popri svojej čisto remeselníckej úlohe mali svoje povinnosti aj pri obrane mesta. Každý z cechov mal totiž vymedzený určitý úsek mestských hradieb s baštou, ktorý v prípade nepriateľského útoku na mesto musel hájiť. Na tieto povinnosti upomínajú aj názvy zo starej Bratislavy: Pekárska brána (to je aj v XV. stor. názov neskoršej Laurinskej brány, ktorá stála na kraji dnešnej Leningradskej ul., ústiacej na dolný koniec Stalinovho námestia), Mäsiarska brána, čižmárska brána atď. Okrem týchto brán bolí na bratislavskom mestskom opevnení aj viaceré veže, ktoré sa volali tiež podľa toho, ktorí cechoví majstri mali na starosti ich hájenie pred nepriateľom: Veža mäsiarov, obuvníkov a pod. Tieto úseky mestských fortifikácií cechy nielen bránili v prípade nepriateľského útoku na mesto, ale ich aj udržovali, pričom mesto len vo výnimočnom prípade hradilo časť výdavkov na ich údržbu.

Popri spomenutej povinnosti vojenského charakteru mali cechy ešte jednu verejnú povinnosť, a to asistovať pri mestských slávnostiach (sprievod z príležitosti voľby nového richtára), pri pohreboch a procesiách (v deň patróna cechu, na Vzkriesenie, Božie telo a pod.), pričom v slávnostných sprievodoch každý cech niesol svoj cechový odznak.

Cechové artikule

Ako v iných mestách i v Bratislave remeselníci jednotlivých odborov sa usadzovali zväčša v jednej ulici, ktorá potom dostávala podľa nich aj meno (Sedlárska, Zámočnícka, Nožiarska, Klobučnícka, Šusterská atď.), v nejednom prípade podnes užívané. O ich organizovanosti zas svedčia ich cechové artikule. Prvé artikule dostávajú r. 1376 bratisiavskí pekári, po nich v tom istom roku aj mäsiari a obuvníci. V tom čase Bratislava má 28 mäsiarov a mäsiarskych jatiek. Dnes v bratislavskom Mestskom múzeu je 44 cechových truhlíc, nejedna aj významnej umeleckej ceny, v ktorých sa uchovávali cechové artikule.

Ak sledujeme chronologicky vznik jednotlivých remeselníckych cechov v Bratislave, vidíme, že z r. 1379 máme už zmienku o cechu kováčov, pričom listiny z tých čias spomínajú aj 18-20 majstrov garbiarov. Bratislavský cech krajčírov je z r. 1411, kožušníkov z r. 1467. Svoje osobitné cechové pravidlá mali v Bratislave títo remeselníci: tkáči z r. 1552, hrnčiari z r. 1569, klobučníci z r. 1583, murári z r. 1600, čižmári 1602, tesári 1615, remenári, sedlári a výrobcovia štítov 1637, barbieri 1659, pančuchári 1714, výrobcovia kadí 1745, sklári 1752, maliari 1764, slovenské artikule ševcov z r. 1764, rybárov a sieťarov z r. 1767, pekárov bieleho pečiva z r. 1764, nemeckých krajčírov z r. 1763, furmanov ako aj klinciarov z r. 1818, výrobcov farieb z r. 1845 atď.

Osobitne sa treba zmieniť o spomenutom už cechu obuvníkov. Tovariši tohto cechu r. 1516 hromadne zastavili prácu, aby takto — štrajkom si vynútili od majstrov ústupky vo svoj prospech. Toto je prvý známy štrajk remeselníckych pomocníkov na území našej vlasti.

Rozsiahlosť remeselníctva v Bratislave v minulosti dokazuje i štatistika. Napr. r. 1777, kedy mesto malo 23 737 obyvateľov, bolo tu 3 205 remeselníkov majstrov. V r. 1869 z celkového počtu obyvateľstva Bratislavy 16,88 percent boli remeselníci, v r. 1890 až percent,

V min. storočí zapadá sláva býv. remeselníckych cechov, keď továrenské výrobky vytláčajú ručné produkty. V roku 1857 potom cisárske nariadenie zrušuje i právo cechov, povoľovať živnostenské oprávnenie a r. 1884 definitívne sa rušia cechy, na ktoré v Bratislave upomínajú ešte staré názvy ulíc, ako Zámočnícka, Klobučnícka, Šusterské (neskôr Zelená, dnes Nožiarska a pod.

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


07 decembra 2016

Slovenský literárny život

Skutočnosť, že Bratislava bola po dobytí Budína Turkami hlavným mestom Uhorska, že tu bolo korunovaných 10 uhorských kráľov a že sa stávala časom strediskom maďarskej šľachty a neskôr tiež neslovenskej buržoázie, by zdanlivo vylučovala väčší zástoj tohto mesta v oblasti slovenského buditeľského pohybu. Keď si však na druhej strane uvedomíme nielen politický, ale i historický význam Bratislavy, je jasné, že každé uvedomelé dianie v slovenskom národnom a teda i literárnom živote muselo prejsť aspoň v určitej svojej etape týmto mestom.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Ľudovít Štúr

Tak popri Trnave a Martine vyrastala Bratislava na stredisko slovenského duchovného života. Ba môžeme povedať, že v niektorých oblastiach mala i prvenstvo. Bolo to predovšetkým zásluhou škôl, do ktorých prichádzali mladí slovenskí študenti i zásluhou blízkosti tohto mesta k Budínu a Viedni. Niet temer vážnejšej historickej udalosti v starej rakúskej monarchii, ktorá by nebola mala priamu ozvenu v Bratislave. Okrem toho bola toto aj akási výpadová brána pre cesty slovenských študentov do zahraničia i prechodná stanica neskorších slovenských delegácií, ktoré predstupovali pred cisára. Po prvý, raz môžeme povedať, začína sa sloveenský duch v Bratislave prejavovať v dobe osvietenstva, ktoré znamená prvú etapu slovenského obrodzovacieho pohybu.

Osvietenie

Pôdu v tomto smere okrem iných pripravoval Matej Bel-Funtík (1684), ktorý pôsobil v Bratislave od r. 1714 až do svojej smrti 1749 vo funkcii bratislavského evanjelického farára. Tu vydal aj svoje historické dielo Notitia Hungariae Novae a r. 1722 prvé latinsky písané noviny v Uhorsku, Nová Posoniensia. Pavol Doležal tak isto v Bratislave vydáva svoje významné dielo Grammatica slavico-bohemica. I krátky pobyt prvého slovenského diplomata Daniela Krmana a jeho smrť v Bratislave r. 1740 boli momentami, ktoré pomohli rozprúdiť slovenský život v meste a zároveň vytvárali akési duchovno-tradičné predmostie.

I zriadenie katolíckeho generálneho seminára v Bratislave na hrade, nech to už s ním Mária Terézia akokoľvek, myslela, len prospelo slovenskému duchu. Tu študoval napr. Anton Bernolák a iní, ktorí i keď nezasiahli do slovenskej vedy, a literatúry tak významne ako on, prejavili sa neskôr aspoň ako podporovatelia ľudovej osvety a slovenskej literatúry. Na tomto mieste hodno spomenúť Slováka Alexandra Alagoviča (1760-1837), neskoršie zágrebského arcibiskupa, ktorý v seminári za istý čas pôsobi1 pri výchove kňazského dorastu. Svoje prípravné štúdiá v Bratislave absolvoval aj kardinál-prímas Uhorska, Alexander Rudnay (1760-1837) a Juraj Fándly (1750-1811). Ako bratislavský kánonik pôsobil v Bratislave Jozef Ignác Bajza jeden z najpoprednejších osvietencov svoje doby.

Osvietenskú epochu u nás sprevádza vznik ďalších novín. Boli to Prešpurské noviny, ktoré vydával Daniel Tallay a prvým ich redaktorom bol Štefan Leško. Vychádzali od 1. júla 1783 do 31. júna 1787. Zarážajúci je pri nich veľmi nízky počet odberateľov, ktorý neprevýšil číslo 50! Za takýchto okolností vydávať noviny bolo isteže nielen finančným, ale predovšetkým duchovným hrdinstvom.

Evanjelické lýceum

Zlatým písmom sa do slovenského života zapísalo Evanjelické lýceum na Konventnej ulici. Pozostávalo z ôsmich tried gymnaziálnych, po absolvovaní ktorých študenti obyčajne pokračovali štúdiom filozofie (3 ročníky) alebo teológie (2 ročníky). Slovenskí študenti boli tu zjavne ovplyvnení duchom a tradíciami Spolku literatúry československej, ktorý bol založený v Bratislave už roku 1801. Z. pro fesorov slovenským povedomím vynikal otcovský Matej Ševrlay, Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič. Posledný z nich sa podujal na vydávanie bibličtinou písaného časopisu. Týdenník, aneb Cýsařské královské národní novini. Vychadzali od júla r. 1812 do konca roku 1818. Nimi pôsobil na svojich študentov i po ich odchode z lýcea a keďže bol, obratný a pohotový, možno povedať, že s úspechom, Týdenník prinášal rozličné novosti z politického, kultúrneho i hospodárskeho života ako aj pôvodné a preložené básnické a prozaické príspevky. Neskôr po zaniknutí Týdenníka vydáva v rokoch 1832-1847 časopis revuálneho charakteru, Tatranka. Vyšlo však len sedem čisel.

No ešte záslužnejšou než časopisecká práca javí sa jeho účinkovanie priamo na lýceu, kde pozdvihnutiu slovenskej reči a literatúry napomáha tzv, slovenská Spoločnosť. Tu sa študenti pod jeho vedením zoznamovali v niekoľkých týždenných hodinách so základmi slovenského jazyka, spoznávali literatúru ostatných slovanských národov a sami sa aj pokúšali o vlastnú literárnu tvorbu. Zo študentov Lýcea v tomto čase, z ktorých neskôr vyrástli piliere slovenského národného života, hodno spomenúť: Karol Kuznány, Samo Chalupka, Karol Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, A. H. Škultéty, Dionýz Štúr, Ján Francisci, Samo Bohdan Hroboň, Janko Matuška, Janko Kráľ, Viliam Paulíny a Andrej Sládkovič.

Ľudovít Štúr

V každom smere najvýznamnejším zjavom medzi nimi bol Ľudovít Štúr, ktorý na lýceum prichádza r. 1829 a neskôr po absolvovaní štúdií stáva sa námestníkom profesora Juraja Palkoviča, Keď r. 1837 miestodržiteľská rada zakázala činnosť Spoločnosti, založi1 Štúr na lýceu Ústav slovenskej reči. Z najvýznamnejších podujatí skupiny, ktorá sa okolo Štúra vytvorila, treba spomenúť výlet slovenskej mládeže na Devín dňa 24. apríla 1837. V súvislosti s roduvernou buditeľskou činnosťou Štúra dochádza k zákazu jeho prednášok, čo malo v marci 1844 za následok demonštratívny odchod 22 slovenských študentov z Bratilavy. Zdanlivo tu vzniká dojem, že skupina bola rozbitá, no v skutočnosti bolo by to nesprávne hodnotenie, pretože takto sa štúrovský duch rozniesol po celom Slovenku.

Štúr pozbavený profesúry začína 1. augusta 1845 vydávať v Bratislave Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Redakcia bola umiestnená na Panenskej ulici vo Fernolayovom dome. Pôsobili v nej okrem Štúra Bohumil Nosák, Peter Kellner a Jurecký, neskôr mladší Štúrov brat Ján. Predplatiteľov nebolo veľa, iba 400, ročné predplatné 8 zl. Miestnosti redakcie boli však zároveň miestom viac-menej tajných schôdzok bývalých Štúrových žiakov, kde sa pokračovalo v činnosti ústavu a niekdajšej Spoločnosti. Polooficiálne sa tentoraz štúrovci sústreďovali v spolku Čitáreň Slovanská. Členov bolo asi 80.

R. 1847 sa i Bratislava dostáva do revolučného národného a sociálneho varu, a to tým viac, že je ešte stále sídlom uhorského snemu. Zo Slovákov boli tu prakticky len dvaja: Karol Moyses, ktorý zastupoval Chorvátov, avšak verejne samostatne nevystúpil a Ľudovít Štúr, ktorý predniesol niekoľko rečí: z nich najvýznamnejšia odznela 21. decembra 1847 v záujme oslobodenia poddaných. Tri mesiace po nej je Štúr donútený tajne opustiť Bratislavu, čo má prakticky za následok aj koniec existencie Národných novín. Posledné číslo vyšlo 9. júna 1848.

Po skončení Slovenského povstania ešte raz sa dostane v Bratislave k reči slovenský duch, a to v jeseni 1849, kedy slovenskí dobrovoľníci slávnostne defilujú pred Slov. národnou radou. V ďalších rokoch absolutizmus, potom vládny hungarizmus dusí v Bratislave všetko, čo slovenskosťou dýcha. Nakoniec bolo potrebné, aby prišli roky 1918 a 1945, v ktorých Bratislava vyrastá v prvoradé centrum slovenského kultúrneho a teda i literárneho snaženia.

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


06 decembra 2016

Vlk Ján Kempelen - bratislavský génius

Skutočnosť, že Bratislava bola po dobytí Budína Turkami hlavným mestom Uhorska, že tu bolo korunovaných 10 uhorských kráľov a že sa stávala časom strediskom maďarskej šľachty a neskôr tiež neslovenskej buržoázie, by zdanlivo vylučovala väčší zástoj tohto mesta v oblasti slovenského buditeľského pohybu.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Vlk Ján Kempelen

Skutočnosť, že Bratislava bola po dobytí Budína Turkami hlavným mestom Uhorska, že tu bolo korunovaných 10 uhorských kráľov a že sa stávala časom strediskom maďarskej šľachty a neskôr tiež neslovenskej buržoázie, by zdanlivo vylučovala väčší zástoj tohto mesta v oblasti slovenského buditeľského pohybu.

Zabúdaný génius z Bratislavy

Dom č. 15 na „hornom" konci Jiráskovej (býv. Ventúrskej) ulice mohol by hovoriť o svojej veľkej minulosti. Tento dom totiž kedysi bol kráľovskou kúriou, v ktorej často sa zdržovali uhorskí králi a ktorá podzemnou chodbou bola spojená s bratislavským hradom. Neskôr sa stal majetkom magnátskych rodín. 23. jan. 1734 sa v tomto dome narodil jeden z najskvelejších géniov svojej doby, Vlk Ján Kempelen, skutočný polyhistor, ktorý plynne ovládal 7 rečí, o. i. aj slovenčinu, zaoberal sa literatúrou, výborne kreslil, pričom bol odborníkom v práve, baníctve, poľnohospodárstve, architektúre, umení, akustike a technike.

Po právnických štúdiách pôsobil ako dvorný radca a referendár pri uhorskej kráľovskej kancelárli vo Viedni, pričom bol i riaditeľom všetkých soľných baní v Uhorsku. Ukázal sa aj ako veľmi cenná admintstratívna a organizačná sila, ktorú Mária Terézia i Jozef II. poverovali zodpovednými úlohami. Kempelen pripravil v Budíne umiestenie z Trnavy preloženej univerzity, on organizoval v Báčke textilný priemysel a hodvábnictvo.

Z vtedajšej Ventúrskej ul. č. 15 presťahoval sa neskôr so svojou rodinou do domu na Dunajskej ul. 33 (dnes ul. ČA), na mieste dnešnej stred. školy. V tomto dome, ktorý podľa jeho návrhov vybudovali v barokovom slohu, mal na I. poschodí svoje laboratórium, kde riešil rozličné technické problémy. Tu zostrojil r. 1769 aj šachový automat, skladajúci sa zo stola na kolieskach a postavy Turka, ktorá v jednej ruke držala fajku, druhou hrala na šachovnici stolíka. Turek začínal každú partiu jednako, predsa každú hru vyhrával. S týmto automatom navštívil Kempelen aj viaceré panovnícke dvory od Londýna po Petrohrad. Stroj mnoho zaoberal mysle ľudí, ktorí nevedeli rozlúštiť jeho záhadnosť". Preto potom i toľké rozličné verzie o ňom, novely aj romány, ba filmy. Dnes na základe vlastných poznámok Kempelenových však už vieme, že jeho šachový automat bol zostrojený na základe kybernetiky a zásadách elektrického mozgu. Kempelen teda zrejme sa zaoberá i elektrotechnikou, ďaleko predbehnúc svoju dobu.

Šachovy automat však nebol jediným vynálezom V. J. Kempelena. Vo svojej dielni na Dunajskej 33 zostrojil aj slepcami používateľný prvý písací stroj. R. 1788 z mechov gájd, píšťal a zvukových trúb zostrojil akýsi hovoriaci stroj, prototyp dnešného gramofónu, r. 1791 napísal vedeckú štúdiu o akustike, vynašiel stroj, ktorý pomocou tlaku vytláčal vodu zo zatopených šácht baní, napísal rad menších prác z odboru mechaniky a pod. Podľa jeho plánov zriadili aj vodomety vo viedenskom Schönbrunne.

Ešte v r. 1733 vymyslel čerpacie zariadenie pre Bratislavský hrad, v ktorom vyschla voda, a pomocou tohto zásoboval potom hrad vodou. Napokon Kempelen to bol, ktorý postavil aj svojho času chýrny loďkový (pontónový) bratislavský most a ktorý napísal i drámu „Perseus a Androméda".

Väčšina vynálezov tohto bratislavského génia a polyhistora zapadla, nenájduc zdokonalovateľov. Spoločnosť nepochopila výtvory Kempelenovho génia a ani napriek jeho univerzálnym schopnostiam a jedinečným dielam v odbore techniky nevedela spoznať ho v pravej podobe ako priekopníka pokroku, ktorý ďaleko predbehol svoju dobu.

Životopis, objavy

Vlk Ján Kempelen sa narodil 23. januára 1734 ako najmladší z ôsmich detí vysokého colného úradníka Engelberta. Po základnej škole v Bratislave odišiel do maďarského Rábu (dnešný Györ) a neskôr do Viedne z dôvodu štúdia práva a filozofie. Ako dvadsaťpäťročný bol vymenovaný Máriou Teréziou za hlavného riaditeľa soľných baní v Uhorsku. Jeho technické riešenia a objavy prispeli k modernizácii banského zariadenia, čím sa vytvorili lepšie podmienky pre baníkov.

  • Pestovanie ľanu v Banáte (hranice Rumunsko-Maďarsko-Srbsko)
  • Súkenka v Opatovej
  • Čerpadlo zásobujúce Bratislavský hrad vodou z Dunaja
  • Vodomet v Schönbrunne
  • Budínsky hrad v Budapešti
  • Pontónový most cez Dunaj v Bratislave
  • Zavlažovacie zariadenie na Žitnom ostrove
  • Banské čerpadlo
  • Šachový automat
  • Písací stroj
  • Hovoriaci stroj
  • Základe kybernetiky

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


05 decembra 2016

Album zločincov spred 500 rokov

V bratislavskom Achtpunkte už z r. 1437 nachádzame aj listiny so zoznamom mien vtedy známych trhových zlodejov. Predchodca dnešného albumu zločincov pravda, ešte bez odtlačkov prstov a bez fotografií, nachádzajú sa aj mená najobávanejších vtedajších zločincov ktorými boli napríklad: jednooký Michal Zigelknecht, istý Štutfaul s drevenou nohou, Jansen Červen so ženou a ďalší.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

žalár

Spoločnosť je od nepamäti konfrontovaná a týraná zločincami, ktorí jej spôsobujú strach. Pred týmto sa snaží chrániť. Zločincov trestá v domnieke, že trestom budú napravení. Vymýšľajú a vytvárajú sa najrôznejšie spôsoby trestania, prostredie, nástroje, situácie, ktoré na nich spoločnosť aplikuje a snaží sa ich "napraviť" s nádejou, že ak zažijú utrpenie na vlastnej koži, tak prestanú spôsobovať utrpenie iným a skončia so zločinom. "Normálna" spoločnosť vymýšľa žaláre, mučenie, aby im spôsobila to, čo oni spôsobujú jej.

spravodlivosť

Spoločnosť si zriaďuje väznice a psychiatrické ústavy, kam zatvára bytosti, ktoré sú veľmi odlišné od štandardu. Mnoho týchto odli-šných bytostí je pre "normálnu" spoločnosť nebezpečných, pretože sa jedná o zlodejov, klamárov a vrahov. Tí sú považovaní za nebe-zpečných celkom zrejme, pretože ostatným škodia. Týchto spoločnosť separuje a zatvára do žalárov.

spravodlivosť

Jestvujú aj bytosti, ktoré myslia neštandardne, ale spoločnosti neškodia, aspoň nie priamo a zjavne. Sú považovaní za chorých na mysli. Ubližujú skôr sebe, alebo sú pre spoločnosť nebezpečné ich myšlienky a názory. Ich choroba je psychického charakteru s rôznym stupňom postihnutia tzv. blázni, psychopati a iní narušení. Týchto spoločnosť separuje a zatvára do psychiatrických ústavov.

spravodlivosť

Ďalšie skupiny separovaných osôb sú zotročené bytosti. Otroci sú neslobodní ľudia, ktorí sú považovaní za menejcenných, často sú využívaní na nútené práce pre iné bytosti. Jedná sa o malé skupiny umiestnené u majiteľov fariem, manufaktúr, alebo o celé etniká a národy, napríklad černosi, cigáni, židia.

spravodlivosť

Lenže výkon súdenia, väznenie, mučenie zločincov sú pre bežného občana nepríjemné činnosti, preto ich vykonávajú na to určení jedinci - kati, bachari, vyšetrovatelia, sudcovia. Ich charakter je často veľmi blízky a podobný zločincovmu. Simulujú odplatu. Teda podnikajú situácie spôsobujúce utrpenie zločincovi. Spoločnosť často nechá týchto zástupcov spravodlivosti konať samostatne, neuvedomiac si, že situácia nápravy zločincov sa často zvrhne na zločinnosť na zločincoch.

spravodlivosť

Vzniká nová forma nespravodlivosti, kedy nepozorná spoločnosť začína páchať zlo prostredníctvom zločincov infiltrovaných do výkonu spravodlivosti a to aj na nevinných obetiach. Spoločnosť musí dbať, aby sa takéto chyby nediali, pretože je tiež za svoje činy zodpovedná. Ak v spoločnosti jestvujú bytosti, ktoré túto nespravodlivosť a zločinnosť vykonávateľov "spravodlivosti" vidia, musia na ňu poukázať. Je potrebné zjednať nápravu, poškodeným sa verejnosť musí ospravedlniť.

spravodlivosť

Ak jedinci, poukazujúci na zločinnosť ochráncov spravodlivosti nie sú vypočutí, resp. ich svedectvo je ututlané, alebo odmietané, zľahčované a podobne, alebo je spoločnosť omámená informačným jedom v podobe cielených a úmyselných dezinformácií, napríklad zavádzajúcim mediálnym ovplyvňovaním verejnej mienky, môžu prezrevší jedinci vykonať osobne nápravu neprávostí za nevedomú spoločnosť s prihliadnutím na karmickú zodpovednosť z aktu nápravy. Táto forma spravodlivosti je zakotvená v Ústave, ako "záchranná brzda" pre ochranu spoločnosti pri zlyhaní (zneužití) príslušných inštitúcií.

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


04 decembra 2016

Bratislava umelecké mesto

Bratislava, ako mesto veľmi dávnej minulosti, mesto, ktoré prešlo najrozličnejšími etapami politického vývinu, zo stránky umeleckej je znásobeným príkladom, ktorý v umení vytvoril pevné okruhy svojho charakteru. Neušiel mu ani jeden záchvev svetového diania; v gotike sa ukázalo práve tak pilným, ako v renesancii a v baroku.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Ganymedova fontánaGanymedova fontána

Ešte stále aj dnes ukazuje popri najnovšej časti, mocne sa roz-máhajúcej najmä od oslobodenia jednoliatu tvárnosť poslednej slávy, ktorá sa tu rozvinula v čase najväčšieho rozmachu archite-ktonickej výstavby v XVIII. storočí. Z tohto ohľadu je Bratislava mestom barokovým a génius tohto slohu vyráža k nám z každého starého kúta Bratislavy.

Najstaršie dejiny Bratislavy odohrávali sa na bratislavskom hrade, ktorý do XIII. stor. bol neobmedzeným pánom života nášho mesta. Občania mnoho trpeli svojvoľnosťou hradných pánov a preto až do získania privilégií nemohli rozvinúť svoje schopnosti hospodárske a kultúrne. Do konca XIII. stor. ani umenie neukazuje sa nijako priebojne. Čo sa vo väčších rozmeroch zachovalo z tých dôb, tvorí základ umeleckého vývinu Bratislavy, najmä františkánsky kostol, dokončený r. 1297, vtedy vo vonkajšom okruhu mesta. Tento kostol s neskoršie pristavenou jedinečnou gotickou vežou znamená v umeleckom vývine Bratislavy už stupeň ranogotického slohu. Ukážky staršieho slohu, románskeho alebo aj prechodného, sa nezachovali.

fontána

Spomenutý kostol znamená nový impulz pre staviteľskú: činnosť gotiky, pričom prezrádza i postupnú už konsolidáciu mesta a rast blahobytu občianstva mesta, ktoré v XIV. stor. stalo sa slobodným, obohnalo sa vencom múrov a začalo dôstojne zvýrazňovať svoju spokojnosť stavbami kostolov i verejných budov. Takto vznikáajú bratislavský dóm a radnica. Prvý vrchol umeleckého rozvinutia nastal v druhej polovici XIV, stor., kedy vznikla kaplnka svätého Jána a ozdobná veža františkánskeho kostola.

V nasledujúcom období neskorej gotiky, ktorá zreformovala zväčša staršie výtvory, dala konečnú úpravu aj bratislavskému dómu sv. Martina, začatého ešte v XIII stor. na mieste dávneho kostolíka sv. Martina: r. 1452 dohotovili chrámovú loď a krov, medzitým čo r. 1439 česká kráľovná Žófia, vdova po Václavovi IV., dala pristavať kaplnku (capella reginae Bohemiae). V 70. rokoch XV. st. ozdobujú portál starej radnice, nad ktorý dostáva sa arkier, potom buduje sa veľkolepý chrám klarisiek s filigránsky upravenou gotickou vežou z r. 1515, jedinečnou priam v európskom meradle tým, že nespočíva na pevných základoch na zemi, ale je akoby len prilepená na kos-tolný múr a vonkajší oporný pilier. Bratislavsky hrad priazňou kráľa Mateja tiež dostáva svoje prvé evidentné slohové ozrejmenie.

fontána

Po spomenutom období, vcelku gotickom, prichádza údobie úpadku, vynútené politickými pomermi krajiny, ktorej bola Bratislava súčia-stkou. Doba humanistického a umeniamilovného Maximiliána má povznášajúci vplyv na Bratislavu v architektonických úpravách niektorých budov (loggiová prístavba starej radnice, adaptácia hradu a pod.), potom však rozvírené náboženské a stavovské boje udúšajú vzletnejšie prejavy umeleckého podnikania. Nový rozlet umelecko-architektonickej činnosti začína sa potom v Bratislave v XVII. st. podporovaná najmä rekatolizačným hnutím.

Vtedy vznikajú kolegiálne stavby jezuitské (budova dnešnej R. k. cyrilometodejskej bohosloveckej fakulty na Kapitulskej ul. pri dóme, budova starej Univerzitnej knižnice pri klariskom kostole), stavané v slohu začiatočného baroka, a uskutočňuje sa tiež prestavba hradu, ktorá mu určila podklad pre dnešnú podobu. Medzitým nastalé turecké nebezpečenstvo ruší a odstraňuje kostol svätého Vavrinca pred Laurinskou bránou (dolný koniec Stalinovho nám.) i kostol sv. Michala (na mieste dnešného kostola sv. Trojice), aby event. príchod Turkov nenašiel v nich oporu pre svoj útok na hradby mesta.

Ďalší rozlet architektonickej výstavby Bratislavy po dlhšej stagnácii ožíva až v XVIII. storočí, kedy mesto žije v umeleckom pretekaní so susednou Viedňou. Prichádzajú kňazské rády, ktoré obdarúvajú mesto monumentálnymi stavbami, ako to robili Milosrdní bratia, Krížovníci (kostol sv. Trojice), alžbetínky atď. Umeleckú smernicu však udáva mecénska štedrosť arcibiskupa Imricha Esterházyho, ktorý povoláva zahraničných umelcov európskeho mena (freskanti Galli Babiena, Paul Troger, sochár Juraj Rafael Donner a i.), vďaka ktorým dostáva Bratislava jedinečné umelecké hodnoty, ako sú napr.: iluzionistická kopula kostola sv. Trojice, nástropná freska P. Trogera v kostolíku Notre-Dame, kostola alžbetiniek, umelecká výzdoba dómu od J. R. Donnera s jedinečnou klasicko-barokovou sochou sv. Martina a barokovou kaplnkou-prístavbou sv. Jána Almužnika atď.

Barokovú slávu Bratislavy podporovala i cisárovná Mária Terézia, ktorá svojím architektom F. A. Hillebrandtom dala zrenovovať bratislavský hrad. Vtedy vznikli aj viaceré barokové stavby paláce na Michalskej, Dlhej (dnes kpt. Nálepku) ulici Františkánskom námestí (dnes Diebravo nám.) a vtedy dal pastaviť svoj palác aj veľký mecén umenia Anton Grassalkovich, dnešný to Pioniersky palác Klementa Gottwalda. Tento mohutný a zdarilý staviteľský vývin barokový ukončil architekt M. Hefel monumentálnym primaciálnym palácom, pôvodne sídlom ostrihomských arcibiskupov, ktorí od tureckej okupácie Ostrihomu zdržovali sa poväčšine v Bratislave.

fontána

Veľké barokové paláce časom sa vyprázdnili, prešli do služieb verejných potrieb alebo stali sa obytnými domami bratislavského meštianstva. Dych spomienky baroka však ostával v nich žiť aj potom, keď baroko už zaniklo, a tým sa dá vysvetliť, že potom ani časy klasicizmu, biedermayeru alebo iných architektonických štýlov nezasiahli tu rušivo. Bratislava ostala žiť v znamení barokových pamiatok. Až XX. storočie prišlo s novotou, reprezentovanou železobetónom. Niekde žiaľ aj čakan zasiahol architektonickú ozvenu zašlých čias. Dnes však už ani to sa nemôže stať. Starostlivosť o umelecko-historické stavebné pamiatky ich chráni, obnovuje, konzervuje, zatiaľ čo okolo starej Bratislavy vyrastá nová. A tá nová má tiež svoje osobitné čaro, ako mala stará, čo sa stala základom novej.

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957


03 decembra 2016

Svetoví hudobníci v Bratislave

Bratislava bola od nepamäti križovatkou nielen hospodárskeho, ale aj kultúrneho života v strednej Európe. Bolo to najmä hospodárske zmohutnenie, ktoré určovalo pomer ku kultúrnemu dianiu priam v jej strede. Pravda, dialo sa tak vždy podľa systému tej-ktorej vládnúcej spoločenskej triedy.

:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave

Masa pospolitých občanov bola dlho vylúčená z umeleckého pôžitku, len hodne neskôr jej boli určené a to iba odrobinky z bohatého stola feudálov a najmä mešťanov. Dnes je situácia vonkoncom iná a prichodí nám poznať túto neblahú minulosť, ohodnotiť ju, vyzdvihnúť jej pokrokové prvky, lebo zavše ich nebolo málo a nadviazať na ňu s historickým pohľadom prehodno-tenia, aby sme ju mohli v zmysle súčasných potrieb uplatniť ako odkaz minulosti.

V Bratislave sa narodilo, pôsobilo a umrelo veľa hudobných géniov. Viacerí mali k Bratislave iba priateľský vzťah, prišli sa sem pozrieť a odišli, iní tu účinkovali, ba daktorí napísali tu svoje diela, poniektorí aj priam o Bratislave a nie div, že Bratislava nielen v prítomnosti, lež takisto v minulosti bola strediskom hudobno-divadelnej kultúry a to na vysokom stupni. Vyhneme sa spomienkam na tých hudob-ných umelcov, ktorí dnes v Bratislave pôsobia a tvoria tu svoje diela, lebo sa o nich viacmenej častejšie píše. Tých význačnejších z minulosti spomenieme v abecednom poriadku:

Eugen Albert Eugen d' Albert (1864-1932), najvýznačnejší klavirista a známy operný skladateľ diela „Nížina", hral v Bratislave 30. XI. 1886 skladby od Bacha až po novších skladateľov, najmä romantikov: Schumanna, Liszta a Rubinsteina, ale Beethovena hral zvlášť s neobyčajnou vervou a umeleckým precítením.
Ludvik van Beethoven Ludvik van Beethoven (1770-1827) bol najväčším skladateľom hudobného klasicizmu mal úzky vzťah nielen k Bratislave, kde koncertoval roku 1796 (Bacha, Mozarta a svoje skladby), ale známy je svojim pobytom v Dolnej Krupej v Piešťanoch, kde sa liečil.
Béla Bartók Béla Bartók (1881-1945), najväčší súčasný maďarský hudobný skladateľ, študoval v Bratislave a zavše sa sem i neskôr veľmi rád vracal, lebo tu žila jeho mamička Hudbu študoval u L. Erkela, syna to významného maďarského skladateľa prvých opier a národnej hymny maďarskej. Tu začal komponovať svoje prvé hudobné diela. Svoj blízky vzťah k Slovensku preukázal aj prakticky tým že zbieral slovenské ľudové piesne a vedecky ich rozoberal. Niekoľko ráz vystúpil v Bratislave na koncertnom pódiu ako znamenitý klavírny virtuóz. Pred dvoma rokmi odhalili mu pamätnú dosku na bývalom gymnáziu, dnes skladišti Univerzitnej knižnice.
Ján Batka ml. Ján Batka ml. (1845-1917), nebol hudobným skladateľom, ale len veľký ctiteľom hudobného umenia. Ako mestský archivár bol orga-nizátorom mnohých význačných podujatí v hudobnom a divadelnom živote Bratislavy. Jeho pričinením vystavali pomník bratislavskému rodákovi J. N. Hummlovi, zval koncert. Fr. Liszta, A. Rubinsteina, J. Brahmsa a iných skladateľov. Dopisoval si s Pjotrom I. Čajkovským a inými význačnými skladateľmi XX. storočia. Má význačný podiel na vývine hudobného života v našom meste.
Ján L. Bella Ján L. Bella (1843-1936), najstarší slovenský hudobný skladateľ, keď sa po 40-tych rokoch vrátil do vlasti, usadil sa v Bratislave, kde vytvoril svoje významné diela „Svadba Jánošíkova", „Divný zbojník", viaceré sbory a komorné diela. Jeho jediná opera „Kováč Wieland" mala 28. IV. 1926 premiéru v bratislavskom Národnom divadle. Odpočíva na evanjelickom cintoríne.
Johannes Brahms Johannes Brahms (1833-1897), význačný nemecký hudobný skladateľ symfónií a piesní, navštívil Bratislavu r.1888 pri príležitosti predvedenia jeho kantáty „Rinaldo". Potom prišiel viac ráz na pozvanie spomínaného Batku a dcér poštového radcu Vrábľa do Bratislavy.
Hans Bülow Hans Bülow (1830-1894), vynikajúci dirigent a klavírny virtuóz, žiak a zať Fr. Liszta, koncertoval a dirigoval v Bratislave niekoľko ráz, od roku 1853 do roku 1884, kedy bol už známy v celom svete ako najväčší propagátor a interpret diel R. Wagnera.
Ernö Dohnányi Ernö Dohnányi (1877-1960), významný maďarský dirigent, skladateľ a klavírny umelec. Narodil sa a učil sa v Bratislave u svojho otca, ktorý tu bol profesorom a dobrým hráčom na cello, preto boli u Dohnányich časté hudobné večierky, na ktorých hrali otec a syn. Tu sa pokúsil prvý raz komponovať. Bratislava ostala „najkrajšie mesto mladosti". Vracal sa sem veľmi často ako dirigent a klavírny umelec.
Ferenc Erkel Ferenc Erkel (1810-1893), zakladateľ maďarskej ná-rodnej opery, študoval v Bratislave strednú školu a učil sa hudobným základom u regenschoriho bratislavského dómu H. Kleina. Po dokončení štúdií odišiel pôsobiť do Kluže ako divadelný dirigent. Pri otváraní divadla v Bratislave — terajšej budovy roku 1886 dirigoval svoju operu „Bánk bán".
Ladislav Füredy Ladislav Füredy (1749-1850) známy harmonizátor slovenských ľudových piesní zo zbierok Jána Kollára, učil sa hudobným základom v Bratislave u H. Kleina. Vynikal v hre na klavír a na organ napriek tomu, že bol slepý. Vo Viedni roku 1837 vyšlo 25 ním zharmonizo-vaných piesni: „Národní nápěwy ku Zpěwankám vydaným od J. Kollára, do not pro klawír uspořádané".
Josef Haydn Josef Haydn (1732-1809) veľký rakúsky hudobný skladateľ, bol častý hosť Bratislavy, kde dirigoval kapelu feudála Eszterházyho, hrával sólo na klavicembalo v palácoch: Grassalkovichovom (Pioniersky palác), Schiffbeckovom (budova dekanstva lekárskej fakulty), divadle a na báloch v rôznych šľachtických domoch. Haydnove skladby boli v Bratislave kedysi, a sú i dnes, veľmi obľúbené a predvádzané na koncertoch aj v chrámoch.
Johann Nepomuk Hummel Johann Nepomuk Hummel (1778-1837) sa narodil v Bratislave ako syn hudobníka zo starej budovy divadla. Bol nielen známy skladateľ, ale najmä výborný hráč na klavíri. V detskom veku odišiel s rodičmi z Bratislavy, ale často tu ako dospelý umelec koncertoval. Bol žiak Mozarta a dobrým priateľom Beethovenovým, Jeho rodný domček je podnes zachovaný a možno ho kedykoľvek navštíviť na Hummelovej ulici vo dvore. Blízko Hviezdoslavových sadov je Hummlov pomník, ktorý by si zasluhoval viac ošetrenia a pozornosti, lebo na jeho výstavbe mali podiel nie menší hudobníci, než akými boli: Fr. Liszt, J. Zichy, A. Rubinstein, H. Bülow, Ferd. Hiller, A. W. Ambros a iní. Socha je dielom bratislavského rodáka V. Tilgnera a stála 8.000 zl.
Jozef Chudý Jozef Chudý (1751-1813) bratislavský rodák, autor najstaršej maďarskej opery „Pikko Hertzeg és Jutka Perzsi" z roku 1793. V rokoch 1785-88 dirigent súkromnej opery feudála J. Erdödyho v Bratislave. Tu zložil hudbu k niekoľkým melodrámam a viacerým operám na nemecký text, ktoré sa však stratili pri rôznych kočovných divadlách, kde Chudý, po odchode z Bratislavy, účinkoval.
Leoš Janáček Leoš Janáček (1854-1928) moravský hudobný skladateľ, ktorého hudba je veľmi blízka slovenskému srdcu. Zavše sa v nej ozvú témy slovenskej melodiky. V Bratislave bol v rokoch 1923 a 1925, keď hrali v divadle jeho opery (Jej pastorkyňa a Káťa Kabanová). Neobyčajne zapôsobil naňho Dunaj a podľa vlastných zápisov mal v úmysle zložiť symfonickú báseň „Dunaj". Zachovali sa aj hudobné záznamy. Práve tak, ho očarili Tatry a Demänovská jaskyňa.
Leoš Janáček Friedrich August Kanne (1778-1833) bol rakúsky hudobný skladateľ a spisovateľ, ktorý bojoval za uznanie Beethovenových diel. Bol v Bratislave dirigentom v divadle a napísal operu z bratislavského prostredia pod názvom „Das Schloss Theben an der Donau". Premiéra bola v Bratislave.
Henrich Klein Henrich Klein (1756-1832), skladateľ najmä duchovných skladieb a znamenitý pedagóg i organizátor hudobného života v Bratislave. Priateľ Beethovenov a Marschnerov a iných, ktorý tiež pôsobil v Bratislave. Bol vynálezcom sklenenej harmoniky, o ktorej písali aj v nemeckom hudobnom časopise v Lipsku. Písal zväčša komornú a duchovnú muziku a dirigoval orchester a spevokol v dóme, ktorý bol neskôr základom pre chýrny „Kirchen-musikverein". Klein bol zakladateľom Mestskej hudobnej školy v Bratislave, ktorá zanikla roku 1945. Jeho žiakmi boli významní hudobní skladatelia.
Alojz Kolísek Alojz Kolísek (1868-1931), profesor síce na teologickej fakulte, ale veľký organizátor a napomáhateľ slovenskej hudby a divadla. Nebolo od roku 1919 podujatia, ktorého by sa nebol zúčastnil radou, aj finančnou pomocou. Písal články o slovenskej hudbe, o umení a o divadle v domácich a v zahraničných časopisoch.
Dezider Lauko Dezider Lauko (1872-1942), pôvodne finančný úradník, ale študoval hudbu v Budapešti a pôsobil v Bratislave ako klavírny virtuóz-skladateľ v duchu viedenskej klasiky a Lisztovho systému. V Bratislave vydal niekoľko svojich klavírnych skladieb a Hudobný slovník.
Milan Lichard Milan Lichard (1853-1935), slovenský hudobný skladateľ, najmä sborových skladieb a hudobný teoretik (dielo „Príspevky k teórii slovenskej ľudovej piesni"), žil dlhší čas v Bratislave, zúčastňujúc sa vývinu hudobného života.
Franz Liszt František Liszt (1811-1886) hudobný skladateľ klavírny virtuóz Franz (František, Ferenc) Liszt, o ktorého osude sa rozhodlo v Bratislave, keď hral pred zídenými feudálmi, ktorí tak ako mesto Bratislava, radi finančne podporili jeho talent. Vyše desať ráz navštívil potom Bratislavu ako hotový a svetoznámy umelec a vždy tu mal kancerty alebo dirigoval svoje diela a iných skladateľov. Udržiaval čulé styky s mnohými rodinami a hudobnými ctiteľmi v Bratislave. Bol to spomínaný spevokol Kirchenmusikverein, ktorý roky pestoval Lisztov kult v Bratislave. Bola tu aj Lisztova základina, z výťažku ktorej vystavali bustu pred schodami do chrámu sv. Martina. Podľa Lisztových súčasníkov, je to najlepšia jeho podobizeň.
Henrich Marschner Henrich Marschner (1795-1861) nemecky hudobný skladateľ pôsobil istý čas v Bratislave u feudála K. Zichyho. Tu zložil opery: Der Kyffhäuseberg, Saidor und Zulina a Henrich IV. und Aubigne. Prvé dve mali v Bratislave premiéru v rokoch 1818-1820.
Pietro Mascagni Pietro Mascagni (1863-1945) taliansky veristický skladateľ a dirigent bol v Bratislave r. 1925 a dirigoval svoju operu: Sedliacka česť, Leoncavallovu: Komedianti a. G. Verdiho Troubadour a v roku 1927 G. Verdiho Aidu.
Wolfgang Amadeus Mozart Wolfgang Amadeus Mozart (1756-1791) rakúsky klasicistický hudobný skladateľ. Jeho dielo malo zásadný vplyv na vývoj európskej hudby. Je považovaný za jedného z najväčších hudobných skladateľov klasicizmu v celých dejinách hudby. Svetoznámy hudobný skladateľ bol v Bratislave ako 6-ročný. Koncertoval v domoch bratislavských šľachticov, o čom máme zachované dva listy, ktoré písal jeho otec do Salzburgu svojmu domácemu.
Oskar Nedbal Oskar Nedbal (1874-1930) vynikajúci violista Českého kvarteta, skladateľ a dirigent. V rokoch 1924-1950 riaditeľ Národného divadla v Bratislave. Zaslúžil sa o vysokú úroveň našej opery, ktorá mala dobrý zvuk i v za-hraničí. Na javisko uviedol dve slovenské opery, J. Bellu „Kováča Wielanda" a V. Figuša-Bystrého „Detvana". Bol zakladateľom bratislavskej rozhlasovej stanice a znamenitým pokračovateľom M. Zunom založených symfonických koncertov.
Vítězslav Novák Vítězslav Novák (1870-1949) česky hudobný skladateľ, ktorý mal neobyčajne blízky vzťah k slovenskému hudobnému umeniu. Nielen zbieral, ale upravoval slovenské ľudové piesne (vyšlo z nich šesť zošitov). Ich vplyv sa objavuje v jeho dielach (V Tatrách symf. báseň, Slovácka suita). Vítězslav (Víťazoslav) Novák bol učiteľom terajšej vysoko vyspelej generácie slovenských skladateľov (Suchoň, Moyzes, Cikker, Holoubek, Kardoš). S Bratislavou mal Novák úzke styky, najmä cez divadlo, kde predvádzali jeho operné a pantomické, ako aj symfonické diela. Mienil napísať aj operu na slovenský námet, ale nenašiel vhodného libretistu.
Anton Rubinstein Anton Rubinstein (1829-1894) chýrny ruský klavírny virtuóz, navštívil Bratislavu roku 1847 a hral v starom divadle, potom prišiel sem niekoľko ráz. Bol posledným virtuózom, ktorý hral v starej divadelnej budove roku 1885, potom ju zrúcali.
Johann Strauss Johann Strauss ml. (1825-1899) známy viedenský operetný skladateľ, dirigoval viac ráz v divadle i na koncertoch svoje skladby a skladby iných viedenských skladateľov. Zavše vystupoval aj pri tzv. bratislavských báloch, ktoré pred ním dirigoval kapelník J. Lanner skoro vo všetkých palotách bratislavskej šľachty. Roku 1888 dirigoval Straus v prospech bratislavských chudobných.
Richard Strauss Richard Strauss (1864-1950) najväčší majster neskorej nemeckej romantiky, bol obľúbeným skladateľom a dirigentom v Bratislave, najmä za éry O. Nedbala, keď dirigoval ako hosť svoje diela, a s veľkým obdivom sa vyslovil divadelnom súbore, ktorý bol síce počtom malý, ale na umeleckej výške.
Franc Suppé Franc Suppé (1819-1895) operetný skladateľ a dirigent, účinkoval krátky čas v bratislavskom divadle roku 1841 ako dirigent. Franc Suppé bol zakladateľom viedenskej operety. Celkom skomponoval vyše 300 väčších či menších hudobných diel, preslávili ho predovšetkým jeho operety.
Fiodor Ivanovič Šaľapin Fiodor Ivanovič Šaľapin (1875-1938) operný a komorný spevák spojil vrodenú muzikálnosť, živé hlasové schopnosti a mimoriadne herecké schopnosti. V rôznych obdobiach sa venoval maľbe, grafike, sochárstvu a účinkoval vo filmoch. Mal veľký vplyv na svet opery. Svetoznámy ruský basbaryton vystúpil v bratislavskom divadle v rokoch 1930 a 1934 v opere „Boris Godunov" a „Faust a Margaréta" s neobyčajným úspechom.
Bruno Walter Bruno Walter (1876-1962) vynikajúci dirigent, klavirista a skladateľ začínal v Bratislave roku 1897 svoju dráhu. Uviedol najmä v Bratislave vtedy málo známe diela talianskych skladateľov. V roku 1925 prišiel do Bratislavy ako svetoznámy dirigent a v divadle dirigoval operu „André Cheniér".

Z histórie cestovného ruchu na Slovensku

* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).

Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.

Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957