05 septembra 2011

Bratislava v spomienkach pamätníkov.

Aká bola Bratislava, je pre mnohých otázka lákavá. Odpoveď na ňu hľadal kdekto - historici, sociológovia, pamiatkári, ale aj obyvatelia, ktorí sa v meste narodili, žili a spolu s ním prežívali jeho vzostupy i pády. Pamätníci, odborníci, obyvatelia príslušnej ulice, štvrte či mesta, to je základný ( i keď nie jediný ) zdroj jeho vedomostí.

Rozhovory o témach, akými sú rodinný a spoločenský život Bratislavčanov v nedávnej minulosti, nemôžu byť jednostranné. Pred bádateľmi defilujú spomienky na detstvo a mladosť, osudy ľudí, rodín či mestských domov, ulíc, inštitúcií. Rozprávanie sa okrem často nepresnej faktografie nezaobíde bez nostalgie za stratenou mladosťou a minulosťou, ktorá je nenávratne preč: neraz aj fyzicky, zničená nevšímavosťou a ľahostajnosťou tých, čo mali zodpovednosť za toto mesto, no ukázali sa nezodpovední. Z rozprávania sa však postupne vytvára pôsobivý obraz javov a udalostí, ktoré si oficiálna história všíma len okrajovo, hoci v skutočnosti tvoria jej životodarné podhubie. Pretrváva dodnes vo všednom živote Bratislavčanov; niekedy ako spomienka tak silná, že sa stáva legendou, dôverne známou aj tím, ktorí ju v reáli nezažili.

Zaujímaví sú bratislavskí obyvatelia, ale aj ich mesto: most medzi kultúrami, národmi, jazykmi, štátmi. Neoddeliteľná súčasť strednej Európy, ale zároveň charakteristická neopakovateľnou, svojskou atmosférou, typickou jedine a len pre Bratislavu.

Zo starej pohľadnice.
Pamätníci sú krstení Dunajom, tu prežili svoje detstvo a mladosť, prešporská minulosť a bratislavská súčasnosť im nie sú neznáme a ľahostajné. Svoju úlohu určite zohrala aj priam osudová príťažlivosť Bratislavy, ktorá napriek devastácii mnohých kultúrnych a historických hodnôt pretrváva dodnes. Pre etnografa je osobitne zaujímavé pozorovať kultúrny a spoločenský kvas, ktorý tu v 20. storočí prebehol. Zoznámiť sa s jeho priebehom nielen sprostredkovane cez literatúru či historické dokumenty, ale priamym ponorom do individuálnych skúseností, zážitkov, osudov života Bratislavčanov.

Časovým ťažiskom dejín 20. storočia sú dve medzivojnové desaťročia, v ktorých vznikla, rozvinula sa a zanikla prvá Československá Republika ( ČSR ). Toto krátke obdobie je kľúčom k pochopeniu histórie slovenskej metropoly. Mesto sa slovakizovalo, no zároveň pretrvávala jeho mnohoetnickosť, silný maďarský a rakúsky kultúrny vplyv, vzrastalo pôsobenie českej kultúry a inštitúcií. Hlboké korene tu mala i židovská obec, treba spomenúť rómsku pospolitosť a početnú chorvátsku menšinu v blízkom okolí. Táto rozmanitosť sa odrazila aj navonok v rôznorodosti písania starých bratislavských ulíc a názvov. V medzivojnovom období sa postupne lámala tradícia rakúsko - uhorskej inštitucionálnej bázy, ale spoločenský život, ľudské vzťahy a kultúrne zázemie si naďalej uchovávali niektoré charakteristické znaky. Pri rozhovoroch s najstaršími pamätníkmi aj ich mladšími následníkmi sa vždy znovu a znovu prejavovala ich láska k mestu, hrdosť na demokratické tradície, ale najmä kultúrna, etnická a náboženská znášanlivosť, ktoré pretrvávali aj v obdobiach, keď boli vystavené nejednej skúške.

Československá republika vznikla koncom roku 1918, ale budúcnosť dunajskej metropoly ostávala stále neistá. Veď až do augusta 1919 bola polovica bratislavského mosta ( i Petržalka na pravom brehu rieky ) v rukách maďarských vojsk. A veľká časť obyvateľov ( najmä nemeckých a maďarských ) považovala prítomnosť československých orgánov v meste za dočasnú: Prešporok bol vtedy takmer úplne maďarský a nemecký. Slovensky sa hovorilo len na zeleninárskom trhu a ešte tak v Podhradí a Blumentále. V obchodoch a úradoch slovensky nikto hovoriť nechcel. Slovenských rodín, tzv. meštianskych, ktoré sa nebáli hlásiť k svojmu slovenskému pôvodu, bolo veľmi málo. Mnohí z pamätníkov ovládali všetky tri hlavné jazyky tohto mesta. Najčastejšie uprednostňovali maďarčinu či nemčinu. Slovensky hovorili často s určitým ostychom. V tejto reči nie vždy dokázali formulovať svoje názory a rozpomienky tak presne, ako si sami želali...

Ich životopisy neraz pripomínajú starú, už zabudnutú anekdotu: ako rodisko uvádzali obyčajne Pozsony alebo Pressburg, vojenskú službu vykonávali niektorí z nich vo Wilsonovom meste alebo Prešporku. Pritom nejde o žiadnych svetobežníkov. Väčšina z nich sa narodila, vyrástla a dodnes žije v Bratislave. To len historické udalosti, ktoré prehrmeli za celé storočie, našli odraz aj v názve ich rodného mesta. Počas jedného ľudského života mohli zažiť vrchol a rozpad rakúsko - uhorskej monarchie. Dotkli sa ich veľké spoločenské a technické udalosti: zavedenie elektriny, prvé pohyblivé obrázky. Pouličná elektrická doprava je v Bratislave od roku 1895, no do domácností prenikla elektrina až v roku 1902, kino prišlo o tri roky neskôr.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára