03 septembra 2011

Bratislava a národnostná prestíž.

Prestížny charakter mali nielen športové súboje medzi Slovenskom a Maďarskom. Už od r. 1920 dochádzalo každoročne k prestížnym zápasom medzi najúhlavnejšími rivalmi, ČSSF a MLSZ, ktoré vždy vzrušia verejnosť fandiacu futbalu (S. Mašlonka - J. Kšiňan), ale aj "derby" nemeckých "štricákov" z Tereziánskeho mesta proti židovs-kému klubu Makkabea. Svojou tvrdosťou a surovosťou akoby už boli predzvesťou budúcnosti (Ľ. Zeljenka).

:: Slovensko > Bratislava > Národnostná prestíž

I. ČSŠK (neskôr len ŠK) bol dlho jediným slovenským klubom a nemal na ružiach ustlané. Už v októbri 1919 vznikol Slovenský futbalový zväz, premenovaný neskôr na Magyar Labdarúgás Szóvetsége. Združoval 86 maďarských klubov na Slovensku, medzi nimi aj 16 bratislavských.

I. ČSSK často víťazil, ale priazeň obecenstva si získaval len pomaly. Rozšírené bolo napr. povzbudzovanie "Tempo Ligeti, Bratislava vyletí". Nie náhodou si povzdychol Slovenský denník, že naši ľudia nemajú dosť pochopenia pre náš klub, lebo jeho zápasy málo navštevujú, zato ich vždy vidieť na zápasoch maďarských a nemeckých klubov (Š. Mašbonka - J. Kšiňan). Situácia sa radikálne zmenila v polovici tridsiatych rokov. Vtedy ŠK ako prvé mužstvo z územia Slovenska postúpilo do celoštátnej ligy.

Celá Bratislava bez rozdielu národnosti sa vznášala nadšením. V kaviarňach sa hral šláger M. Dalloša s textom J. Dušana, ktorého prvé slová ešte dlho zneli štadiónmi: Tempo, Bratislava, do toho! Tempo, do toho! Volá z tisíc hrdiel v nedeľu mocný hlas fanúškov, do toho! Tempo, do toho! Pričom jedenásť mladistvých, zdatných junákov za modrý bratislavský prápor slávny vedie boj, ahoj! Popularitu si získalo aj tango J. Modranského "Oj, poj, Bratislaváci", ktoré možno hrať i v rušnom tempe, a autor ho venoval amatérskemu majstrovi ČSR 1927, 1930 (L. Grüner).

Paradoxom je, že kým predtým mohli v mužstve nastúpiť hráči ľubovoľnej národnosti, od zavedenia tzv. národnostného katastra (v roku 1928) len tí, čo prijali rovnakú národnosť ako klub, za ktorý hrali. Zmena bola síce možná, ale veľmi zložitá (Š. Mašlonka - J. Kšiňan).

Na futbalových ihriskách došlo postupne k zmiereniu, pred divadelnými kulisami však národnostné konflikty neustali. Vyhrocovali sa spory slovensko - české. Riaditeľ Drašar sa musel na zasadnutí Slovenskej ligy brániť ostrým výčitkám, že uprednostňuje české divadlo:

Musím sa riadiť vôľou obecenstva, ktoré do divadla chodí. Som zaviazaný aj abonentom, z ktorých 72 percent je českých a 28 percent slovenských. Čo sa slovenščiny týče, nepokladám útoky za opodstatnené, lebo v tejto sezóne bolo dosiaľ 50 slovenských a 82 českých predstavení činoherných a do konca sezóny má sa počet predstavení oboch činohier úplne vyrovnať. Keby som mal byť úplne nestranným, musel by som pridať ešte viac českých predstavení (L. Lajcha).

V divadelných priestoroch si našli miesto aj vášne slovensko - maďarské. Tentoraz nie vo vedení, ale v hľadisku. V marci 1933 sa pokúsili študenti prerušiť veselohru maďarského autora Vaszaryho "Oženil som sa s anjelom". Zosilnené policajné hliadky našli a zabavili päť smradľavých bômb, z ktorých jedna vybuchla. Ešte vážnejšie incidenty vyvolala premiéra maďarskej operety "Ples v hoteli Savoy" (29. 4. 1933). Polícia musela zaistiť 18 osôb. Neskôr všetkých prepustila, ponechala si však drevenú rahtačku, ktorú mal pri sebe Baluch Augustýn a touto po prerušení predstavenia pri pokladni rahtal. Z policajného hlásenia ďalej vyplýva, že demonštratívneho chovania sa v divadle zúčastnilo nielen mladšie, ale i skoro všetko obecenstvo staršie (L. Lajcha).

Tieto konflikty medzi národnosťami žijúcimi v Bratislave v mnohom kontrastujú so spomienkami pamätníkov na harmóniu, ktorá vládla v spoločenskom živote, a to v prvom rade vo viechach.

K ďalšiemu zostreniu vzťahov došlo v druhej polovici tridsiatych rokov a následky sa prejavili už aj pod viechami. Ozývali sa tu gardistické piesne, národnostné urážky (najmä na adresu českých a židovských návštevníkov), aktivizovali sa bratislavskí Nemci: V mestských električkách sa odrazu ozývala nemčina ako v Berlíne na Unter den Linden. Ale najviac ma prekvapilo, že aj takí ľudia, o ktorých som vedela, že sú Slováci, žiadali zrazu lístky po nemecky. A už aj medzi sebou sa začali rozprávať len touto rečou. Nemčina sa veselo rozliehala po celej Bratislave. Predtým som ozaj nevedela, že je tu toľko Nemcov. Rozprávali sa náročky hlasno, a keď sa stretli, z celej sily kričali "heilhitler". Moje známe - o ktorých som si myslela, že sú Slovenky - robili sa, že ma nevidia. Začali sa obliekať do dirndlov a muži ukazovali svetu chlpaté stehná spod krátkych kožených nohavíc.

Predavači v obchodoch boli väčšinou potomci starých "prešpuráckych" rodín. Ale teraz sa odrazu začali k nám správať arogantne. Nad obchodmi sa objavili tabule slovenské a nemecké a boli aj také, kde sa majiteľ uspokojil len s nemeckým označením (Z. Zguriška).

Výletný hostinec
Železná Studienka r. 1903.

Uvedený stav sa podstatne zmenil po roku 1945. Mesto museli opustiť Nemci (medzi nimi väčšina vinohradníkov), odišli aj mnohí Maďari. Nevrátila sa podstatná časť židovských obyvateľov, ale ani mnohí Česi, ktorí odišli po rozdelení republiky. Mesto dostalo celkom inú národnostnú tvár, pretože väčšina novoprisťahovalcov sa hlásila k slovenskej národnosti.

Napriek spomínaným zmenám sa však pôvodný internacionálny, charakter mesta celkom nestratil. Prispievajú k tomu pravidelné kontakty s maďarskou a rakúskou kultúrou, ale aj to, že bratislavskí slovenskí domorodci sú predovšetkým Bratislavčania a tí, čo domorodujú niekde inde, rýchle sa bratislavizujú (A. Matuška). Dochádza však k jeho pomalému, no sústavnému oslabovaniu: S tými národnosťami to bolo vtedy zložité. Mohol mať slovenské alebo slovanské meno a byť napríklad Maďar či Nemec. Alebo bolo aj tak, že v jednej rodine boli aj tri národnosti. Napríklad, že muž bol Maďar, matka bola Nemka a do rodiny sa priženil Slovák alebo Slovenka. Tak to bolo napríklad s mojou sesternicou. A to aj v štatistikách sa národnosti neoddeľovali tak prísne ako dnes. To sa skôr zisťovala materinská reč. To bolo kritérium. A ono to napokon nebolo dôležité. Nemec, Maďar, Slovák, každý bol predovšetkým Prešporákom. To len dnes je každý Záhorák, východniar či bohviečo, len Bratislavčanom nechce byť nikto. Akoby sa za to hanbili (Aladár Balógh).

2 komentáre:

  1. Slovenský futbalový zväz, skrátene SFZ, je najvyšší futbalový orgán v slovenskom futbale. Vznikol v 1938, nie ako je uvedené na tejto stránke, že 1919. To bol maďarský zväz. SFZ organizuje futbalové súťaže ako Fortuna liga, čo je bývalá prvá liga. SFZ má sídlo v Bratislave a od roku 1994 pôsobí ako člen Medzinárodnej futbalovej federácie. Členom Únie európskych futbalových zväzov sa stal v roku 1993

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nemecký turista15. decembra 2020, 17:43

    Unter den Linden je bulvár v Berlíne v okrese s rovnakým názvom, medzi Forum Fridericianum a Pariser Platz. Založená v roku 1573 ako uličná cesta z Mestského paláca do Tiergarten, vysadená lipami. Cesta je dlhá 1,5 kilometra a široká 60 metrov. Vyvinula sa z obytnej do obchodnej ulice s mnohými hotelmi a reštauráciami. „Lipové stromy“, ktoré boli zasadené po druhej svetovej vojne, sú jednou z najobľúbenejších pamiatok Berlína.

    OdpovedaťOdstrániť