Strategicky, komunikačne a hospodársky dôležitá oblasť sútoku Dunaja a Moravy bola už v staroveku tak lákavá, že viedla k založeniu oporných vojenských bodov a neskôr i mesta samého.
:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave
Je teda celkom pochopiteľné, že už prvý rímsky legát, ktorý na čele svojej légie prenikol do tohto územia, nedíval sa naň ako na nejakú turisticú raritu. Riman v čase vojny i mieru myslel a konal ako vojak-stratég. Impérium bolo veľké a jeho hranice často vzplanuli bojovým ohňom. Nuž a za takýchto okolností treba s uznaním ohodnotiť iniciatívu a prezieravosť rímskych legionárov, ktorí v krátkej bojovej prestávke odložili ľahké panciere a krátke meče a na pravom brehu Dunaja približne oproti dnešnej Bratislave vybudovali mohutný vojenský tábor Carnuntum. Mala to byť výstraha útočným Kvádom i základňa rímskeho postupu na sever od Dunaja. Či však bola na mieste dnešnej Bratislavy už vtedy nejaká osada alebo pevnosť a či sa tu prípadne rímsky orol dlhšie udržal, nemáme správy.
Oveľa presnejšia je však správa, ktorú začiatkom X. storočia trasúcou rukou zapisuje nemecký kronikár k dátumu 4. júla 907. Dlhé roky bude spomienka na tento čierny deň vyvolávať chmáry na tvárach nemeckých vojakov a veliteľov. Tragický bude im navždy znieť meno mesta Preslawaspurch, kde ľahká maďarská jazda temer do koreňa vyťala nemecké voje. Knieža Luitpold, markgróf Ariba, biskup Oto z Freisingen, biskup Dittmar z Pasova už sa nikdy nevrátia, tam zostali v poli.
R. 1050 pláva dolu Dunajom silná flota riečnych lodí a člnov. Po prvý raz po poldruha storočí smeruje nemecká vojenská moc v bojovej pohotovosti k Bratislave. Pravdaže, vlastné mesto, nerobí cisárovi Henrichovi III. nijakých starostí, je tu však hrad na strmom kopci 85 m nad Dunajom. Ale niet času na váhanie. Konečne sa cisárovi podarilo zosadiť pápeža, prečo by nemohol strhnúť do svojich rúk aj pevnosť?! A to už aj hrmia katapulty.
Ťažké kamene, horiaca slama napustená smolou a mračno šípov sa rúti proti drevenému hradu, zatiaľ čo peší bojovníci sa chystajú na priamy útok. No hoci je hrad proti nemeckým skalným hniezdam chatrný, o hrdinov ani tu, niet núdze. V noci, kedy Henrich III, robí posledné prípravy na útok, preniká z hradu k Dunaju malá skupina odvážlivcov na čele so Zotmundom. Doplazia sa ku kotvišťu nepria-teľských lodí a potom. V nemeckorn tábore poplach a hrôza. Úplné zdesenie zachváti i cisára, keď mu rýchli poslovia ráno prinášajú hlásenie, že väčšina lodí s prevŕtanými dnami sa nezadržateľne potápa. Bez víťazných vavrínov obracia cisár zvyšky svojej floty proti dunajskému prúdu.
Rok 1146. Bratislava a hrad sa skláňajú pred novým majiteľom. Hlavnou bránou v zástupe ozbrojených Maďarov, Poliakov i Rusov prechádza mladý Boris, syn kraľoviča Kolomana a ruskej princezny Eufémie. Teraz, keď má v rukách toto dôležité a dobre opevnené stredisko, je presvedčený, že uhorská koruna je na dosah. No na druhej strane postoj legitímneho kráľa Gejzu II. dáva tušiť niečo iného. A zanedlho sa už aj valia na Bratislavu dobre zorganizované uhorské jednotky - stotiny. Útok za útokom. Boris stráca ľudí i nervy. Nakoniec za 3000 strieborných mariek odstupného otvára brány Gejzovi a sám odchádza.
Petuchán škrípe zubami, až majú z neho i jeho najbližší strach. Velitelia pobiehajú okolo svojich plukov, kričia, povzbudzujú. S divým revom sa potom celá tatárska čierňava dvíha a ako strašná vlna sa valí dopredu. No márne, toto nie je neopevnené mesto, s akými sa Petuchán stretal v Poľsku. Ale tie múry revom a šípami nedobyješ... Tatárske vojsko však nemá času sa zdržiavať. I tak je vážna obava, že utrpia na svojej povesti a potom ako ovládnu celú krajinu? Ešte niekoľko dní drancovania v okolí, niekoľko požiarov a tatárske voje sa šikujú na odchod. Petuchán odchádza so strašnou prísahou pomsty obrancom opevnenej Bratislavy. To ešte, pravda, nemôže predvídať, že už nebude mať času, aby sa vrátil pod jej múry...
Župan Eded bude novým správcom hradu i Bratislavy. Zahrniem ho všetkou priazňou a možno za jeho príkladom pôjdu aj iní uhorskí veľmoži. Tak si mohol uvažovať Přemysl Otakar II., keď sa r. 1271 zmocnil Bratislavy a hradu. Pravdaže, netušil, že len čo sa jeho moc trochu zakolíše, Eded prejde na druhú stranu Ladislava IV. Kumánskeho ktorému zloží prísahu vernosti. Český kráľ sa však tak ľahko dunajského kľúča nevzdáva. Útokom sa opäť zmocňuje hradu i mesta, no už je tu hrozba nespratného soka Alberta Rakúskeho a za tejto situácie nie je pre uhorského veľmoža Karola zo Šandorfu obzvlášť ťažkou úlohou vztýčiť v Bratislave a na hrade uhorskú zástavu. Krátko nato dunia Bratislavou kroky ozbrojencov Matúša Čáka. Hrad má opäť nového majiteľa
Priveľa starostí má cisár Žigmund s husitmi. Márne sú križiacke výpravy, márne všetky úsilia a úskoky zlomiť ich moc. Nakoniec prichodí mu s nimi bojovať už nielen v Čechách, ale i na území Uhorska. Za takýchto okolnosti, keď na cisára dolieha núdza, vie byť aj štedrým. Veľkodušne sľubuje Bratislave nové výsady, na druhej strane však už r. 1427 žiada, aby sa na opevňovacích prácach mesta zúčastňovali aktívne aj zemani. Kopú sa priekopy, zvyšujú šiance. No ani tieto nezabránia úspešným husitským útokom medzi rokmi 1428-1433. Situácia je dokonca taká vážna, že i napriek obavám z cisárskej nemilosti mestský magistrát vpúšťa do mesta husitských parlamentárov, ktorí svojimi požiadavkami zapríčinili mestskému patriciátu nie jednu bezsennú noc.
Ku komu sa pridať? K Vladislavovi III. a či podporovať smelú a diplomatickú Alžbetu v jej plánoch na dosadenie syna Ladislava na uhorský trón? Otázka, ktorá pre Bratislavu nebola tak úplne celkom jednoduchá, a to i preto, že hrad na čele so županom Rozgoňom v intenciách Jána Huňadyho sa osvedčil za poľského rytierskeho kráľa Vladislava, Nakoniec mešťania z prezieravosti, či z rivality voči hradu stavajú sa r. 1440 na stranu Alžbety. Pochopiteľné, že takto muselo dôjsť k „vojne medzi hradbami". Rozgoň neľutoval mesto a jeho vojaci podnikali proti obyvateľstvu náhle výpady, no mešťanom nechýba chrabrosť ani prostriedky. Vedení smelým richtárom Raneysom zaútočia na tzv. Vodnú vežu na Vydrici a úplne ju zdemolujú. Hneď nato obľahnú hrad, ktorý pred pádom zachráni len náhly príchod kráľa Vladislava. No ani poľské vojská nemôžu prinútiť Bratislavu na kolená. Opevnenie je príliš silné a na dlhé obliehanie niet času. Šesť rokov po smrti Vladislavovej (padol proti Turkom pri Varne) mesto so škodoradosťou upiera svoje zraky na hrad, ktorého sa zmocňuje vojenský dobrodruh, slovenský veľmož Michal Ország.
Roku 1683, kedy Turci svojou vojenskou mocou zvierajú Viedeň, ponáhľa sa aj ich spojenec, uhorský veľmož Imrich Tököly domôcť sa aspoň pomerného úspechu. Majúc v Bratislave veľa spojencov, nemusel ani zvlášť napínať sily, aby sa dostal jej bránami. No ešte toho istého roku mestská rada pokorne odovzdáva kľúče mesta cisárskemu veliteľovi.
Roky bežia, mesto sa vzmáha. Zdá sa, že vzhľadom na skutočnosť, že turecká moc bola odsunutá až na rieku Drávu, nerozhlaholia sa už bratislavské zvony na bojový poplach. Neudržované hradby sa pozvoľna rozpadávajú, priekopy sa zasýpajú, jedine doteraz zachovaná priekopa pri Michalskej bráne zostáva pre divadelné predstavenia a letné bály.
Napoleon obsadzuje Bratislavu
A tak prichádza rok 1809. Rakúsko sa zaplietlo do novej vojny s Napoleonom. Spočiatku majú rakúski velitelia aj úspechy, dokonca zarazia i postup vojska vedeného samým Napoleonom, nakoniec sa však začína opäť pomalý, ale istý ústup. V náhlosti rozkazuje arciknieža Karol vybudovať opevnenia na pravom dunajskom brehu v oblasti Petržalky. Kopú sa postavenia pre batérie i strelcov. Do pripravených postavení vtiahne 5762 vojakov na čele s generálom Bianchim. 22 diel je zamierených oproti Viedni, odkiaľ sa očakáva francúzsky útok. Dňa 1. júna nastupuje proti opevneniam oddiel 2000 Francúzov, avšak po dvoch hodinách ustupuje. Ani 18-tis. armáde pod velením maršala Davouta sa lepšie nedarí a podobne stroskotá i pokus 5 francúzskych člnov už pod Devínom.
Dňa 26. júna prichádza do mesta cisár František I. ako utečenec. Francúzi za nového útoku zasypú mesto granátmi. Na Zámockej ulici horí, poškodený je aj Primaciálny palác — prechodný útulok Františka I. Na mesto útočí 7000 Talianov a 2000 Francúzov pod velením gen. Baraguaya d'Hilliersa. Po vagramskej bitke pristupuje František I. na prímerie. V dôsledku neho sa dostáva Bratislava do francúzskej okupačnej zóny. Dňa 14. júla opúšťajú rakúske zbory svoje postavenia a už večer toho istého dňa obsadzuje Bratislavu gen. Reynier na čele saskej divízie, ktorá sa utáborí na dnešnej Račianskej ceste. Deň nato prichádza do mesta nevlastný syn Napoleonov, Eugen Beauharnais. Mesto stoná pod kontribúciami, ktoré gen. Reynier vyrubuje veľmi veľkoryso, aby mohol vystrájať čo najkrajšie plesy.
15. augusta hrmí v meste 21 delových sálv na počesť narodenín cisára Francúzov, ktorý aj sám dňa 30. aug. prichádza triumfálne do mesta. Radní páni pozdravujú víťaza, pretekajú sa v gratulačnej horlivosti, čo im však vôbec nebráni, aby už 4. augusta nešli do dómu sv. Martina osláviť sviatok „dobrého cisára Františka".
V zmysle mierových podmienok 19. novembra odtiahnu Francúzi z mesta.
A ešte raz vo svojich dejinách chvela sa Bratislava pred dobyva-teľom. Bolo to dňa 22. júla 1866, kedy sa postupujúcemu pruskému vojsku pri Lamači postavili Rakúšania na zúfalý odpor. Mesto sa chystalo na to najhoršie, avšak práve keď bitka vrcholila, došla správa o podpísaní prímeria. A tak sa plánované defilé víťazných pruských divízií v Bratislave neuskutočnilo ...
Z histórie cestovného ruchu na Slovensku
* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).
Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.
Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára