Skutočnosť, že Bratislava bola po dobytí Budína Turkami hlavným mestom Uhorska, že tu bolo korunovaných 10 uhorských kráľov a že sa stávala časom strediskom maďarskej šľachty a neskôr tiež neslovenskej buržoázie, by zdanlivo vylučovala väčší zástoj tohto mesta v oblasti slovenského buditeľského pohybu. Keď si však na druhej strane uvedomíme nielen politický, ale i historický význam Bratislavy, je jasné, že každé uvedomelé dianie v slovenskom národnom a teda i literárnom živote muselo prejsť aspoň v určitej svojej etape týmto mestom.
:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave
Tak popri Trnave a Martine vyrastala Bratislava na stredisko slovenského duchovného života. Ba môžeme povedať, že v niektorých oblastiach mala i prvenstvo. Bolo to predovšetkým zásluhou škôl, do ktorých prichádzali mladí slovenskí študenti i zásluhou blízkosti tohto mesta k Budínu a Viedni. Niet temer vážnejšej historickej udalosti v starej rakúskej monarchii, ktorá by nebola mala priamu ozvenu v Bratislave. Okrem toho bola toto aj akási výpadová brána pre cesty slovenských študentov do zahraničia i prechodná stanica neskorších slovenských delegácií, ktoré predstupovali pred cisára. Po prvý, raz môžeme povedať, začína sa sloveenský duch v Bratislave prejavovať v dobe osvietenstva, ktoré znamená prvú etapu slovenského obrodzovacieho pohybu.
Osvietenie
Pôdu v tomto smere okrem iných pripravoval Matej Bel-Funtík (1684), ktorý pôsobil v Bratislave od r. 1714 až do svojej smrti 1749 vo funkcii bratislavského evanjelického farára. Tu vydal aj svoje historické dielo Notitia Hungariae Novae a r. 1722 prvé latinsky písané noviny v Uhorsku, Nová Posoniensia. Pavol Doležal tak isto v Bratislave vydáva svoje významné dielo Grammatica slavico-bohemica. I krátky pobyt prvého slovenského diplomata Daniela Krmana a jeho smrť v Bratislave r. 1740 boli momentami, ktoré pomohli rozprúdiť slovenský život v meste a zároveň vytvárali akési duchovno-tradičné predmostie.
I zriadenie katolíckeho generálneho seminára v Bratislave na hrade, nech to už s ním Mária Terézia akokoľvek, myslela, len prospelo slovenskému duchu. Tu študoval napr. Anton Bernolák a iní, ktorí i keď nezasiahli do slovenskej vedy, a literatúry tak významne ako on, prejavili sa neskôr aspoň ako podporovatelia ľudovej osvety a slovenskej literatúry. Na tomto mieste hodno spomenúť Slováka Alexandra Alagoviča (1760-1837), neskoršie zágrebského arcibiskupa, ktorý v seminári za istý čas pôsobi1 pri výchove kňazského dorastu. Svoje prípravné štúdiá v Bratislave absolvoval aj kardinál-prímas Uhorska, Alexander Rudnay (1760-1837) a Juraj Fándly (1750-1811). Ako bratislavský kánonik pôsobil v Bratislave Jozef Ignác Bajza jeden z najpoprednejších osvietencov svoje doby.
Osvietenskú epochu u nás sprevádza vznik ďalších novín. Boli to Prešpurské noviny, ktoré vydával Daniel Tallay a prvým ich redaktorom bol Štefan Leško. Vychádzali od 1. júla 1783 do 31. júna 1787. Zarážajúci je pri nich veľmi nízky počet odberateľov, ktorý neprevýšil číslo 50! Za takýchto okolností vydávať noviny bolo isteže nielen finančným, ale predovšetkým duchovným hrdinstvom.
Evanjelické lýceum
Zlatým písmom sa do slovenského života zapísalo Evanjelické lýceum na Konventnej ulici. Pozostávalo z ôsmich tried gymnaziálnych, po absolvovaní ktorých študenti obyčajne pokračovali štúdiom filozofie (3 ročníky) alebo teológie (2 ročníky). Slovenskí študenti boli tu zjavne ovplyvnení duchom a tradíciami Spolku literatúry československej, ktorý bol založený v Bratislave už roku 1801. Z. pro fesorov slovenským povedomím vynikal otcovský Matej Ševrlay, Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič. Posledný z nich sa podujal na vydávanie bibličtinou písaného časopisu. Týdenník, aneb Cýsařské královské národní novini. Vychadzali od júla r. 1812 do konca roku 1818. Nimi pôsobil na svojich študentov i po ich odchode z lýcea a keďže bol, obratný a pohotový, možno povedať, že s úspechom, Týdenník prinášal rozličné novosti z politického, kultúrneho i hospodárskeho života ako aj pôvodné a preložené básnické a prozaické príspevky. Neskôr po zaniknutí Týdenníka vydáva v rokoch 1832-1847 časopis revuálneho charakteru, Tatranka. Vyšlo však len sedem čisel.
No ešte záslužnejšou než časopisecká práca javí sa jeho účinkovanie priamo na lýceu, kde pozdvihnutiu slovenskej reči a literatúry napomáha tzv, slovenská Spoločnosť. Tu sa študenti pod jeho vedením zoznamovali v niekoľkých týždenných hodinách so základmi slovenského jazyka, spoznávali literatúru ostatných slovanských národov a sami sa aj pokúšali o vlastnú literárnu tvorbu. Zo študentov Lýcea v tomto čase, z ktorých neskôr vyrástli piliere slovenského národného života, hodno spomenúť: Karol Kuznány, Samo Chalupka, Karol Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, A. H. Škultéty, Dionýz Štúr, Ján Francisci, Samo Bohdan Hroboň, Janko Matuška, Janko Kráľ, Viliam Paulíny a Andrej Sládkovič.
Ľudovít Štúr
V každom smere najvýznamnejším zjavom medzi nimi bol Ľudovít Štúr, ktorý na lýceum prichádza r. 1829 a neskôr po absolvovaní štúdií stáva sa námestníkom profesora Juraja Palkoviča, Keď r. 1837 miestodržiteľská rada zakázala činnosť Spoločnosti, založi1 Štúr na lýceu Ústav slovenskej reči. Z najvýznamnejších podujatí skupiny, ktorá sa okolo Štúra vytvorila, treba spomenúť výlet slovenskej mládeže na Devín dňa 24. apríla 1837. V súvislosti s roduvernou buditeľskou činnosťou Štúra dochádza k zákazu jeho prednášok, čo malo v marci 1844 za následok demonštratívny odchod 22 slovenských študentov z Bratilavy. Zdanlivo tu vzniká dojem, že skupina bola rozbitá, no v skutočnosti bolo by to nesprávne hodnotenie, pretože takto sa štúrovský duch rozniesol po celom Slovenku.
Štúr pozbavený profesúry začína 1. augusta 1845 vydávať v Bratislave Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Redakcia bola umiestnená na Panenskej ulici vo Fernolayovom dome. Pôsobili v nej okrem Štúra Bohumil Nosák, Peter Kellner a Jurecký, neskôr mladší Štúrov brat Ján. Predplatiteľov nebolo veľa, iba 400, ročné predplatné 8 zl. Miestnosti redakcie boli však zároveň miestom viac-menej tajných schôdzok bývalých Štúrových žiakov, kde sa pokračovalo v činnosti ústavu a niekdajšej Spoločnosti. Polooficiálne sa tentoraz štúrovci sústreďovali v spolku Čitáreň Slovanská. Členov bolo asi 80.
R. 1847 sa i Bratislava dostáva do revolučného národného a sociálneho varu, a to tým viac, že je ešte stále sídlom uhorského snemu. Zo Slovákov boli tu prakticky len dvaja: Karol Moyses, ktorý zastupoval Chorvátov, avšak verejne samostatne nevystúpil a Ľudovít Štúr, ktorý predniesol niekoľko rečí: z nich najvýznamnejšia odznela 21. decembra 1847 v záujme oslobodenia poddaných. Tri mesiace po nej je Štúr donútený tajne opustiť Bratislavu, čo má prakticky za následok aj koniec existencie Národných novín. Posledné číslo vyšlo 9. júna 1848.
Po skončení Slovenského povstania ešte raz sa dostane v Bratislave k reči slovenský duch, a to v jeseni 1849, kedy slovenskí dobrovoľníci slávnostne defilujú pred Slov. národnou radou. V ďalších rokoch absolutizmus, potom vládny hungarizmus dusí v Bratislave všetko, čo slovenskosťou dýcha. Nakoniec bolo potrebné, aby prišli roky 1918 a 1945, v ktorých Bratislava vyrastá v prvoradé centrum slovenského kultúrneho a teda i literárneho snaženia.
Z histórie cestovného ruchu na Slovensku
* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).
Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.
Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára