Je veľmi ťažké povedať, že ktorá z týchto dejinných zložiek bola staršia: či hrad, podhradie alebo mesto. Hrad je v každom prípade aj na úsvite dejín mladší, ale mesto, na ktorom stojí žulový útvar nad riekou s nízkymi brehmi a celým pokrovcom vodných ramien lákal keď nie k výsadnému osídleniu, tak prinajmenej k určitým spoločenským, prípadne náboženským úkonom.
:: Slovensko > Bratislava > Sprievodca po Bratislave
Vatra na žulovej hlave karpatského jazyka, posadená vo výške 79 metrov nad monumentálnou riekou, bola viditeľná zo vzdialenosti celých dní cesty. Za jasných mrazivých dní vidieť odtiaľ aj masív Semmeringu a Raxalpy na juhozápade, nitriansky Zobor na východe a medzi touto scenériou neprehľadných rovín na juhu a mäkko mo-delovaných pohorí na severe prechádzal pravek, doba sťahovania národov a neskoršie udalosti historické.
Niektoré vžité názory zatiaľ nevyvraciame. Napríklad povesti o činnosti Rimanov v Bratislave. Áno, boli tu! Pod hradom išla ich cesta z Považia na Devín, z tábora pri trenčianskej skale až k strážnej stanici na Devíne, ako predsunutému osídleniu medzi rakúskym Carnuntom, do tábora v Stupave, ale presné dejiny ich činnosti podá až vedecká budúcnosť.
Podľa nálezov v análoch kláštora v Admonte, najstarší dátum o bratislavskom hrade máme z roku 907, k čomu však chýbajú všetky predpokladané kronikárske dodatky. Bol to rok či dva na to, keď vpadli do bratislavskej roviny Maďari, roku 907 boli pri Bratislave porazené bavorské vojská a oblasť väčšiny budúceho Uhorska stala sa korisťou Maďarov.
Z najranejších dejín hradu a podhradia
V druhej polovici XII. storočia a v XIII. storočí je hrad a možno aj mesto pripomínané ako opevnené. Na hrade býval dokonca aj kráľ Štefan III. ako v dočasnom azyle, ale z tohto hradu sa zachovalo len niekoľko suchých dát, ale nijaké zvyšky architektúry. Ako vy-zeral hrad a kostol svätého Salvátora na hrade, zatiaľ nemožno v nijakom smere zrekonštruovať.
Je samozrejmé, že hrad na takej dôležitej križovatke ciest mal aj určité osídlenie pod hradom. Týmto podhradím nebude priam dnešné podhradie, ale osídlenie v základoch dnešného starého mesta. Prvú správu o tomto osídlení máme z XII. storočia, Pre osídlenie boli nutne potrebné určité materiálne a hospodárske podmienky, ktoré v tomto prípade predstavuje križovatka obchod-ných ciest z chodu do mesta a potom ďalej cez dunajský brod do južných krajov, alebo podľa rieky starou cestou na západ. Rieka poskytovala aj určitú obživu v inom smere. V rybárstve. A tak vznikla tesne pod hradom dedina, dnes známa ako Vydrica, ktorá sa po prvý raz pripomína v polovici XIII. stor. Druhá predmestská osada, nepochybne s maďarským obyvateľstvom, bol Széplak, neskorší Schöndorf, kde stával tiež samostatný kostol. V dobe pred tatárskym vpádom okrem tohto kostola bol ešte kapitulský kostol na hrade, o ktorom je re v r. 1204, kedy bolo právo hrad-ného kostola preložené do podhradia.
Začiatky mesta
Za tatárskeho vpádu bolo schöndorfské predmestie vypálené až na kostol a potom sú tu správy až z doby Přemysla Otakara II., kedy sa objavujú častejšie správy o nemec. obyvateľstve v podhradí. Výstavba mesta sa datuje až z konca XIII. storočia. V porovnaní s tým sú správy o hrade oveľa častejšie ako správy o podhradí. Stavebné akcie na hrade sa datujú od r. 1245, ale ich doklady na tvári miesta sa nezachovali. Do konca storočia striedal hrad majiteľov, ale tesne na samotnom konci storočia máme už od seba presne oddelený pojem hradu a pojem mesta. Roku 1287 malo mesto už vlastnú radu, ale kráľovské privilégium má dátum až z roku 1291.
Nemožno tuná rozvádzať, čo znamenal príchod klarisiek do mesta, alebo čo znamenalo založenie františkánskeho kostola roku 1297 vraj na pamiatku osudnej bitky na Moravskom poli. Mesto malo svoju rychtu, rýnok s tržišťom a malo drobnú remeselnú výrobu. Kostra ulíc, ako ju poznáme dnes, dostala v mnohom prípade dnešné čiary už v XIII. storočí, najmä začiatkom XIV. storočia, Kostol sv. Martina, pôvodne nazývaný kostolom sv. Salvátora, je uvádzaný už v roku 1221 a v roku 1321 dostáva sa do rámca mestského opevnenia. Klarisky v susedstve svätého Martina boli uvedené do mesta r. 1297. Opevnenie mesta spadá do prvých rokov XIV. storočia. O vežiach v mestských hradbách sa hovorí r. 1321, ale mestské brány sa pripomínajú roku 1241. Roku 1354 bol založený kostolík sv. Mikuláša na svahu pod hradom.
Zo XIV. storočia je niekoľko pozoruhodných dát. Mesto sa vtedy rozvíjalo v duchu gotickej kultúry a gotickými detailmi boli zdobené nielen kostoly, ale i domy. Z gotických krkov uhorských sa pripo-mína v Bratislave Ľudovít Veľký, ktorý mal v Trnave schôdzku s cisárom Karolom IV. a v Trnave aj zomrel. Na začiatku XV. storočia dostalo sa mestu určitého významu a lesku, keď sa tu konali porady medzi kráľom Žigmundom a Albrechtom rakúskym.
XV. storočie bolo v znamení dvojakého nebezpečenstva: zo strany Turkov r. 1428, a zo strany Husitov. Husiti sa dostali do Bratislavy už roku 1423, potom obsadili bratislavské predmestia a celá doba medzi rokmi 1429 a 1436 bola dobou neustálych akcií husitských. Pritom aj dobou upevnenia gotického umenia v meste a zapojenia jeho huty do oblasti činnosti gotických hút rakúskych, menovite z Viedenského Nového Mesta.
V duchu doby gotickej
Podľa vykopávok gotických kamenosochárskych detailov na bratislavskom hrade bolo umenie prvej polovice tohto storočia na európskej úrovni, budoval sa nový gotický hrad, ako aj nová studňa na hrade. V dejinách umení v meste i na hrade odzrkadlila sa najmä doba Mateja Korvína. Vtedy bola založená v Bratislave univerzita, Academia Istropolitana, postavená bola na hrade Korvínska brána a charakteristickým znakom v architektúre sa stal lukovitý oblúk a prvé príklady tudorského oblúka.
Z prvej štvrtiny XV. storočia sú datované okrem mestských hradieb aj mestské palisády, ktorých trasa je zachovaná podľa mena v dnešnej ulici Na palisádach. Pri Suchom Mýte sa končili v týchto miestach palisády na výpadovej ceste na východ, kde sa pripo-mína mestská brána už v roku 1434. Do roku 1499 poznáme ešte aj brány Schöndorfskú, Dunajskú, Špitálsku a Vydrickú. V dobách Žigmundových príchod nemeckých odborníkov na fortifikačné práce upevnil umelecké poslanie gotiky v meste a spopularizoval sloh tak, že sa gotické články a prvky užívali aj na obytných domoch. Našli sme ich napríklad v ulici Laurinskej (dnešnej Leningradskej) v roku 1950. Niektorý z nemeckých studniarov postavil aj hradnú studňu, ktorej čistenie roku 1957 ukázalo, že bola vykresaná v dolných partiách do žulového podkladu viac ako 5 metrov pod Dunajom. V rokoch 1435-52 dokončila sa stavba gotickej lodi v kostole sv. Martina. Do tej istej doby spadá aj stavba gotickej mestskej radnice a pozoruhodného podjazdu v nej, ktorý je datovaný rokom 1457. Zaujímavá v pomere mesta k hradu je okolnosť, že ku koncu XV. stor. pripomína sa v dnešnej Jíráskovej ul. (bývalej Ventúrskej) dom číslo 15, ktorý bol kráľovským dvorcom, kde často bývali členovia kráľovskej rodiny, najmä vdovy po kráľoch, tak napríklad vdova po kráľovi Albrechtovi a Beatrice, manželka Mateja Korvína.
Hlavným mestom Uhorska
Po osudnej porážke pri Moháči r. 1526 význam Bratislavy podstatne vzrástol, nakoľko sa očakával nápor na Budín a časť majetného obyvateľstva evakuovala z Budína do Bratislavy, vrátane kráľovnej Márie. Po strate Budína a nástupe Ferdinanda II. na tr6n, stala sa Bratislava dočasne hlavným mestom tej časti Uhorska, ktorú spravoval Ferdinand. Stav prvenstva Bratislavy medzi uhorskými mestami trval až do XVIII. storočia. Nebola mestom sídelným, nakoľko kráľ býval vo Viedni, ale mala charakter hlavného mesta Uhorska. A opäť malá pripomienka: krajinské snemy nekonali sa od roku 1536 na hrade, ale vo františkánskom kláštore.
Hrad sa zatiaľ prestavoval a dostával prvky talianskej renesancie. Aj mesto získalo už celý rad renesančných detailov, ako napríklad arkádu radnice, radničnú vežu s balustrádou, niekoľko arkádových domov. Do tohto renesančného prostredia potom veľmi dobre zapadla slávnosť korunovácie cisára Maximiliána, ktorú máme tiež zachytenú na jednom z najstarších vyobrazení mesta. Maximilián bol prvým kráľom, ktorý bol v Bratislave korunovaný.
Stalo sa to roku 1563. Počas korunovácie vypukol priam na korunovačných miestach požiar, ktorý zničil značnú časť mesta. Mesto bolo totiž bez vody, aj keď ležalo na brehu rieky. Preto roku 1572 Maximilián dal postaviť na námestí pred radnicou kašnu. Po požiari postihli mesto dve zemetrasenia, a to v rokoch 1580 a 1586. Celý rad nedávno stavaných renesančných budov bol zemetraseniami zničený a ďalšie škody nastali pri požiari po zemetrasení. Nasledovali straty na budovách v Bočkayovskom povstaní hneď na začiatku XVII. storočia. Potom nasledovalo Bethlenovské povstanie, ktoré bolo v Bratislave zlikvidované roku 1621. Vtedy boli evanjelici zrovnoprávnení s katolíkmi, stalo sa tak na mierovom rokovaní v Mikulove.
Pálfyovské obdobie na hrade
Koncom XVI. storočia dostal Mikuláš Pálffy od cisára Rudolfa II. ako odmenu za zastavenie tureckej ofenzívy pri Rábe do užívania kráľovský hrad v Bratislave pre seba i pre rodinných príslušníkov. Hrad vtedy už pustol a Rudolfov danajský dar ho zachránil pre budúce generácie. Bol to Mikulášov syn Pavol, ktorému uložil uhorský snem, aby previedol rekonštrukciu hradu. Ten sa dal v rok. 1635-46 do prestavovania a nadstavovania hradu. Nadstavil III. poschodie a postavil tri nárožné veže a jednu vežovú nadstavbu v duchu oneskorenej renesancie. Starý renesančný hrad sa takto pozmenil na ranobarokový palác. Pre seba si postavil Pálffy rozsiahly prízemný palác na severnom svahu zámockého vrchu proti dnešnej zrušenej synagóge. Podľa tohto vzoru vznikali v meste kúrie, ako boli kúrie Žigrayovská, Kamperovská, Brämerovská a iné.
Zvláštnou kapitolou boli v meste Židia. V dobe gotickej mali svoje geto neďaleko dnešného Primaciálneho paláca, za Pálfyho boli sústredení do terénnej doliny medzi mestským a hradným múrom, čim vznikla Židovská ulica.
Malá Viedeň
Tridsaťročná vojna mala v Bratislave iný charakter ako napríklad v mestách českých. Napríklad prostred vojny začali stavať evanjelici svoj kostol a dokončili ho r. 1638. Je to dnešný Jezuitský kostol pri radnici. R. 1640 si stavali kostol aj evanjelici národnosti maďarskej. To vyvolalo neľúbosť u katolíckej aristokracie, čo sa prejavilo i v tom, že Pázmány položil základný kameň ku kláštoru jezuitskému.
Bratislava sa stala postupne malou Viedňou v dunajskej rovine a jednotlivé rodiny si tu začali stavať svoje paláce.
Do mesta sa dostali Milosrdní bratia, kapucíni a trinitári a prišli i rehoľníce rehole Notre Dame. Barok vytváral v meste architektúru zvláštnych znakov: je to bohatá a tažká plastičnosť, ktorá sa prejavila v barokovej prestavbe hradu v druhej polovici vlády Márie Terézie.
V meste sa objavilo veľa nových architektúr. Tak bola r. 1708 pristavaná ku kostolu Františkánov prístavba Lorety, inšpirovaná Loretou Bramantovou. Dómu pristavali barokovú kaplnku Jána Almužníka a na vydrickom podhradí pribudol nový kostolík, a to kostol rybárov a lodníkov, zasvätený sv. Trojici, postavený r. 1738 neznámym architektom. Dve bratislavské stavby majú zvláštnu architektúru, a to tak uspôsobenú, že majú čelnú stranu dovnútra premačknutú. Takéto plochy nazývame kon kávne a datujeme ich do vrcholného baroku. Sú to stavby: kostol sv. Trojice z roku 1717-27 a kostol Alžbetínok z r. 1739-42, postavený viedenským architektom Pilgramom.
Zánik hradu
Bratislava rýchlo doháňala to, čo zameškala v nepokojných dobách tureckých. Takmer jediná na Slovensku má príklady na pohybové baroko, ktoré sa stalo veľkou módou západných habsburských krajín.
Osud mesta bol priam spojený s osudom hradu. No tereziánska prestavba hradu v sedemdesiatych rokoch XVIII. storočia už nestačila úplne zmodernizovať hrad a Mária Terézia bývala v ňom už ako posledný člen habsburského rodu. Pre svoju dcéru dala pristavať k hradu budovu, neskoršie nazvanú Terezianeum, kam sa preniesol dovtedajší hradný život, a keď nastúpil Jozef II., bol hrad daný k dispozícii katolíckemu semináriu, s hlavným výchovným ústavom práve v Terezianeu. Tu študoval celý rad slovenských osvietencov, ako napr. neskorší kanonik Ignác Bajza. Seminárium bolo na hrade celé štvrťstoročie. Roku 1805 sa presťahovalo do Trnavy a hrad aj s Tereziáneom obsadilo vojsko. A tu končia dovtedajšie dejiny hradu. Roku 1811 vypukol na hrade požiar, vody nebolo a tak hrad vyhorel a spustol.
Nová Bratislava
Zánik hradu znamenal aj koniec záujmu viedenského dvora o Bratislavu. Mesto dostalo provinciálny charakter už aj preto, že Budapešť žiarlila na Bratislavu a uprednostňovala svoju vlastnú budúcnosť pred bývalým hlavným mestom Uhorska. No rozvoj vinohradníctva a prvého priemyslu, rozvoj novej klasicistickej architektúry, stavba železničnej dráhy, budovanie tunela smerom na Moravu, prvé regulačné zásahy do spleti dunajských ramien a jazier, rozširovanie mesta východným smerom a rast ďalších tovární, to všetko dávalo záruky, že aj cez nepriaznivé štátne podmienky bude raz Bratislava plne schopná reprezentovať Slovensko.
A roku 1918 skutočne nastal nový život. Ale až doba po roku 1948 otvorila mestu nové perspektívy. Staré mesto rýchle ustupuje do pozadia a vyrastá mesto nové, veľké, socialistické. A z rumoviska vyrastá k novej sláve aj bratislavský hrad.
Slavín
Jednou z najvýraznejších dominánt mesta je pamätník Slavín, rozprestierajúci sa na kopci tesne nad západnou vilovou štvrťou mesta. Zo Slavína sa ponúkajú návštevníkom utešené pohľady na mesto a jeho okolie. Slavín to posvätná pôda. K Slavínu sa upierajú s povďačnosťou oči všetkého obyvateľstva Bratislavy sú na ňom pietne pochovaní hrdinovia slávnej Sovietskej armády, padlí pri oslobodzovaní hlavného mesta. Je tu pochovaných 6400 padlých príslušníkov Sovietskej armády v šiestich spoločných hroboch, okolo ktorých sa vinie rad 274 hrobov dôstojníkov. Každoročne kladieme vence na hroby padlých hrdinov a spomíname, že boli to oni, ktorí nám za cenu svojich krásnych mladých životov priniesli slobodu a roky utešeného napredovania.
To je doterajší Slavín. No pripravuje sa prebudovanie Slavína na ešte veľkolepejší pamätník, ktorý má upútať pozornosť každého prichádzajúceho do mesta už z veľkej diaľky. Bude to 30 metrov vysoký objekt so sochou na vysokom stĺpe, ktorý práve svojou výškou bude brať významnú úlohu v celkovej siluete a kompozícii mesta a svojou formou sa bude priaznivo uplatňovať ako nová priestorová dominanta mesta. Budova pomníka bude zvýrazňovať svojim pojatím optimizmus, radosť z víťazstva, ako aj rozhodujúcu úlohu Sovietskeho sväzu pri našom oslobodení. Za budovou pamä-tníka bude záhradná úprava s fontánou a výtvarnými doplnkami. Sama socha sovietskeho vojaka bude asi pätmetrová z bronzu. V budove samej bude symbolický hrob — sarkofág z bieleho mramoru. Toto všetko sa má uskutočniť do roku 1960.
Prístup na Slavín je pohodlný z viacerých strán. Vedie k nemu úpravná vozovka až k monumentálnemu schodišťu. Toto schodište svojimi rozmermi a svojou výškou patrí medzi najväčšie tohto druhu. Podobne aj úprava celého pohrebišťa je monumentálna, vzbudzujúca hlboký dojem. Slavín v každej dobe roka navštevuje veľký počet domácich ľudí i hostí, jednak aby sa pokochali veľko-lepým výhľadom zo slavínskeho kopca, jednak aby prišli vzdať úctu a hold našim sovietskym osloboditeľom.
Prof. dr. Alfréd Piffl
Z histórie cestovného ruchu na Slovensku
* Vyššie uvedený text bol publikovaný v brožúre z roku 1957, ktorá slúžila ako informačný a turistický sprievodca návštevníkom mesta Bratislavy (akýsi predchodca dnešných bedekrov).
Publikácia bola bohato ilustrovaná obrázkami, ktoré tvoria unikátne zábery vtedajšej Bratislavy.
Zdroj: historický Sprievodca po Bratislave z r. 1957
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára